Nevyliečiteľná choroba

"Sofistikovanie" tým zrejme narážala na moju statnú postavu, na vek zrejme nie, ale je to možné, lebo -násť ročným sa tridsiatnici zdajú neskutočne starými. Zaráža ma však jedna vec, povrchné formovanie vkusu, ktoré deťom vtláčajú médiá. Starý = škaredý. Tučný= škaredý. Chudobný = hrôza.
Mnohí z nás, si pri tomto vybavia svojich starých rodičov, ktorých nesmierne milovali, aj keď mali tváre ako scvrknuté jabĺčko. Malým deťom sa ich dedko, alebo babka zdajú nesmierne krásni krásou, ktorá vyžaruje zvnútra. Je jedno, či sú starí rodíčia štíhli, alebo tuční,bohatí, alebo chudobní, pre svojich vnukov sú vždy krásni.
No my žijeme vo svete tvárí umelo napnutých botoxovými injekciami, alebo skalpelom, vo svete, kde 180 centimetrové modelky vážia 50 kilogramov a všetky dievčatá sa im túžia podobať...takéto vzory sa na deti každý deň vyškierajú z oblbujúcej televíznej reklamy.
Starý, obézny a chudobný, najhoršia trojkombinácia v očiach teeneagerov, pritom, najhorším neduhom, ktorým človek môže trpieť je hlúposť...potom človek "žerie" politikom ich reči. Masa ide za človekom, ktorý jej hovorí len to, čo chce počuť. Rečičky nebožtíka Winstona Ch. o slzách krvi a pote sa už nenosia. Teraz sú v móde ľúbivé rozprávky o sociálnej rovnosti, prerozdeľovaní a rušení reforiem. Niekto asi nemá kalkulačku, systém predsa nemôže vydať viac, ako doňho vstúpilo, hlavne v prípadoch keď sa plytvalo (plytvá), viď zadĺžené nemocnice. Aj v rozprávke o troch grošoch sedliak nemíňal štyri...
A my, stále čakáme na liek proti hlúposti.