Ako sa meria šťastie a ako zistím, čo je šťastie a čo potešenie? Kedy prichádza smútok a prečo?
Mám šesťročného syna a poviem vám, že smútok, ktorý prežíva keď chce nejakú hračku je nesmierny. No o to väčšiu radosť má, keď ju dostane. Samozrejme, že onedlho je táto hračka zabudnutá a keď ideme okolo hračkárne smútok je tu opäť. Tá hračka asi nebude jeho šťastie. Povedal by som, že to je potešenie. Myslím, že to sa netýka len detí. Veľa dospelých ľudí hľadá šťastie v nakupovaní a obklopovaní sa vecami, ktoré zanedlho pre nich neznamenajú v lepšom prípade nič a v horšom prípade iba starosti. Dnes si niekto dokonca takto lieči depresie. Ale to potešenie je o chvíľu preč. Ak by sme sa pozreli okolo seba, uvidíme veľa rôznych veci, ktoré sme si niekedy kúpili a mali z nich veľkú radosť. Ja sa teraz napríklad pozerám na žehliacu dosku, ktorú som neodložil a na nej je položená žehlička. A to mi pripomína, (mimo to, že by som ju mal odložiť) ako sme si ju s manželkou asi pred siedmimi čí ôsmimi rokmi kúpili. Poviem vám vtedy to bol asi najlepší model aký sme zohnali. Pamätám si ako dnes, keď sme ju doniesli, nevedeli sme sa dohodnúť, kto s ňou bude v tej chvíli žehliť. O pár dni nato, som si uvedomil svoje sebectvo a tak som ju nechal manželke :-). Tiež si spomínam na to, ako som prvý raz, myslím, že to bolo na dovolenke pri Jadrane ešte ako malé dieťa, uvidel pre mňa to najkrajšie auto na svete. U nás vtedy také auta vidieť nebolo. Od vtedy sa mi to auto stalo mojim snom. Vždy, keď som mal možnosť, tak som sa pristavil a poobzeral som si ho. Prešlo veľa rokov a ja som si doň sadol počas jedného autosalónu - vtedy som si povedal, „raz ho budem mať". Myslím si, že to najkrajšie z to ho všetkého je to „snívanie", alebo tá túžba. Možno, že ma takéto „sny" ženú stále ďalej. Netuším. Ale jedno viem, že ak si chcem „pokaziť" svoj sen, zmením ho na realitu - hmotu. Keď som mal tridsať, manželka mi dovolila si splniť môj detský sen. Áut som už mal viac, ale na toto vysnívané auto som čakal asi dvadsať rokov. Aj keď už od tej doby, keď sme si ho kúpili, prešiel nejaký ten čas, je to môj miláčik. No jedna vec mi vadí, už necítim to, čo som cítil k tejto značke áut vtedy, teraz sa už stalo samozrejmosťou - ďalší môj sen sa rozplynul. Je to iba auto ako bolo to pred ním. Keď tak nad tým rozmýšľam, mal som veľa snov, ktoré sa mi splnili. Všetky tie krásne sny som vymenil za potešenie.
To čo ma ale naozaj robí šťastným je moja rodina, krásny a zdravý syn, dieťatko, ktoré čakáme a manželka, ktorá je plná lásky a vie ma pochopiť. Snažím sa to mojej rodinke opätovať tiež tou láskou, pochopením a súcitom. Už si nepamätám, kto s tým začal, či manželka, alebo ja, ale funguje to a syn sa učí od nás. Ak sa dokážeme takto stavať ku každému človeku, ktorého stretneme budeme dostávať toto šťastie v neobmedzenom množstve. Smutných ľudí napĺňa strach, neúcta, nechápavosť, závisť a lenivosť.
To mi teraz nahovára, že by som už mal ísť odložiť to žehlenie.
Jeden múdry človek povedal : „ZRIEKNI SA A UŽÍVAJ"
Buďte šťastní.
