(Strih, úvodná scéna, leto 2024. Odstavená jadrová elektráreň Grafenrheinfeld, Nemecko.)
Nad šíre polia, háje a lesy smelo čnejú do výšky ozrutné, v drieku zoštíhlené železobetónové valce, vyššie než Veľká pyramída v Gíze. A odbíjajú im posledné minúty existencie. Široko-ďaleko nik, len osamelý aktivista, ktorého museli policajné zložky nasilu stiahnuť zo stožiara vysokého napätia. (Inak, dúfajme, nezostal v areáli a okolí nik!) Zaznie salva ako kanonáda, plastická trhavina vybuchuje v presne stanovenom režime. Železobetónový obor sa na pár sekúnd kláti sťa opilec, potom sa v rachote a oblaku prachu zrúti sám do seba, len pár úlomkov dopadá vedľa. Susedný obor nasleduje hneď za ním. V bezpečnej vzdialenosti zvedavci, zachytávajú dianie na mobily v režime Video. Pokrik, trochu rozpačitý potlesk.
Zavalitý bielovlasý muž, nazvime ho Walter, krúti hlavou: „War das denn wirklich nötig? Bolo to naozaj potrebné?“
„Pokrok nezastavíš.“ vraví mu mladší sused. Walter len krúti hlavou: „Ja som na tej stavbe pracoval. Tam hore, na chladiacej veži. V páliacom slnku, ale i v zime či daždi. Nie je tomu ani 50 rokov. Vtedy nám vraveli – jadrová energia, to je budúcnosť. Pokrok. Príde čas, že nebudeme musieť páliť uhlie, ani ho v zime rozmrazovať vo vagónoch, keď zasneží. Stačí troška pohýbať s regulačnými tyčami v reaktore, a elektriny bude toľko, koľko práve treba.“
„Noo, ale to bolo pred Černobyľom. A samozrejme, pred Fukušimou. To sme ešte netušili, aké nebezpečenstvá tá technika skrýva. Pre nás, pre prírodu, vlastne pre celú planétu!“
Začne vrava na tému, že Černobyľ mal iný dizajn, a chýbala mu ochranná betónová kupola. Taká, čo všetky pohromy udrží vo vnútri, a zvonka na ňu môže aj lietadlo spadnúť, reaktor skrytý pod kupolou ostane bez ujmy. Lebo veď, Rusom na nejakej bezpečnosti nezáležalo, ľudia sú tam spotrebný materiál, nuž ušetrili, a tak to aj dopadlo (vraví Vasil, prisťahovalec z Ukrajiny). Môže byť, pridá iný, ale čo potom Fukušima, kde také betónové klobúky mali?
„To je pravda, Fukušima! Všetci vieme, že celé Nemecko sa každú chvíľu otriasa v zemetraseniach, pravidelne sa tadeto preženie tsunami. Včera mi jedno vyplavilo dvor.“ vraví Jürgen zo susednej dediny, ale nik ho nepočúva; každý vie, že Jürgen je starý rypák, ktorý vždy všetko spochybňuje.
„Viete, čo ma trápi?“ ozve sa Walter. „Všetko to bolo funkčné. Mohlo to fungovať ešte desaťročia. Vyrábať elektrinu. Môžete ma nazvať nostalgickým blbcom, ktorý má radšej chodiť na jazdy historických parných lokomotív. Len, tie vyradil prirodzený vývoj. Už sa neoplatili. Ale tu?“
„Treba rešpektovať vôľu ľudu, máme predsa demokraciu!“ zaznie bodrý hlas uhladeného pána v obleku (Helmut, z krajskej centrály Strany Zelených, často sa tu potuluje.). Walter čosi zašomre, vraj ľahko bolo Gerhardovi Schröderovi v pozícii premiéra rozhodnúť, že nemecké jadro je na odstrel a elektrárne budú odstavené, keď mal s Rusmi rozbehnutý biznis na ruský plyn. Menej jadra, nakúpi sa viac plynu, a Gerhardovi cinkne ďalší prírastok na účte. Helmut sa zamračí: „Ale fuj, aj vy začínate s konšpiráciami, že Herr Bundeskanzler sa nechal od Rusov skorumpovať?“ (všeobecný smiech, nie je to predsa žiadne tajomstvo – len pred súd Gerharda nepostavil nik. Naopak, ešte on žaloval médiá za údajné ohováranie.).
„Definitívne rozhodnutie predsa prijala Frau Bundeskanzlerin Angela Merkel, a tú skvelú ženu hádam nebudete podozrievať, že od niekoho brala úplatky?!“
„Hlavne sme o tom nemali referendum.“ nedá sa Walter. „Keď už teda demokracia. U nás len zbabelí politici ustupujú nátlaku hlučných aktivistov a uličných protestov.“
„Na aktivistov nám nesiahajte, kde by sme bez nich boli?!“ zvolá Helmut od Zelených (v jeho mysli, najväčšia možná pohroma ľudstva by bolo masové vymieranie aktivistov). „A vôbec, referendá mali inde, napríklad Taliani zavreli svoje jadrovky hneď po Černobyle. Ani nevravím o našich rakúskych priateľoch, tí nedovolili ani len spustiť čerstvo dokončenú jadrovú elektráreň v Zwentendorfe, dávno pred Černobyľom. Naša verejnosť už bola správne poučená, mali sme roky kampaní.“
„Milý Walter, zmier sa s tým, že nemecké jadro je skrátka obzvlášť nebezpečné.“ potľapká kamaráta po pleci rypák Jürgen. „Oveľa nebezpečnejšie, než také francúzske jadro. Dokonca stačí, ak prenesieš z Nemecka hoci palivovú tyč do Francie, a tá je hneď kľudná, nehryzie, lebo veď - aj tie atómy to cítia! Takže keď nebude dosť elektriny, budeme nakupovať od Francúzov, čo vyrábajú z jadra. A od Čechov, a podobných. Len im budeme aj tak nadávať, že majú tie prekliate jadrové elektrárne. Teda, Čechom. Naši francúzski priatelia sú iná trieda, chápeme, na nich treba v rukavičkách...“
„Viete, čo má nástenke náš minister životného prostredia Robert Habeck?“ zvolá ktosi z davu. „Wozu Kraftwerke? Bei uns kommt der Strom aus der Steckdose.“ („Načo elektrárne? U nás ide elektrina zo zástrčky.“)
„Neurážajte nášho ministra!“ zastane sa svojho zeleného straníckeho šéfa Helmut. „Ja nechápem, kde sa vo vás berie taká nechuť k pokroku, taký odpor k nevyhnutnej ochrane životného prostredia, k záchrane planéty! Len spiatočnícke konzervy sa nevedia pohnúť z miesta!“
„Moment“ ozve sa Walter. „Herr Vorsitzender, a nechcete vy náhodou znižovať emisie oxidu uhličitého? Aké emisie mala jadrová elektráreň, ktorú pre istotu dávate zbúrať, aby nikomu ani vo sne nezišlo na um, ju ešte v prípade potreby oživiť? Žeby žiadne? Myslel som si, že vám vadia uhoľné elektrárne. Aj zemný plyn má emisie, síce na kilowatt menej, ale má aj ten.“
„Jadro je nebezpečné, a rozhodla vôľa voličov!“
„Nie Angela?“
„Vôľa voličov, ako vravím! A samozrejme, že boj proti emisiám CO2 sú najvyššia priorita! Obnoviteľné zdroje, človeče, desaťročia je to v každých správach, na každej titulke novín! Všetko v Nemecku pôjde na obnoviteľné zdroje! Netvárte sa, že ste o tom nepočuli!“
„No... práve. Už som počul o tom veternom parku.“
„A sme doma! Vidíte tie šíre polia okolo? Po jadrovej elektrárni ani stopa nezostane, ale kam oko dovidí, všade budú hrdo stáť stožiare veterných elektrární, a ich vrtule sa budú veselo krútiť... vás to neteší? Veď v prímorských krajinách majú veterné mlyny oddávna, a turisti ich fotia – a toto sú len také moderné veterné mlyny! Boli ste na ostrove Mykonos? Tam sú mlyny mykonické! Chcem povedať - ikonické. Skvelé miesto, každý rok tam dovolenkujem, kúpil som si vilu rovno na pobreží...“
„To nie je dobrý nápad. Vraj morské hladiny stúpnu, kvôli topeniu ľadovcov a globálnemu otepleniu. Myslel som si, že vy Zelení v tom máte jasno...“ (Jürgen nasadí ustarostený výraz). Helmut sa tým viac rozčúli.
„Vy len provokovať viete! Prejde pár rokov, a budete ďakovať osudu za ten veterný park, čo vyrába elektrinu len tak, zadarmo, zo vzduchu...“
„Viem, videl som kdesi rozpočet na stavbu. Na to, že zadarmo, to teda bude stáť riadny balík. Už sa teším na faktúru za elektrinu. Inak, nepovedali vám, že na tunajšej rovine zriedka fúka vietor?“
„Toto nebudem ďalej počúvať! Raz nám budete vďační, za všetok pokrok! Všetci, koľkí tu ste! Bez nás by ste ešte s volskými záprahmi na poli dreli!“ zvolá Helmut, nasadá do svojho elektrického BMW vyššej triedy, a s tichým bzukotom mizne preč.
„Neboj, sused.“ štuchne Waltera Jürgen. "Budeme tu doma ako na dovolenke, nemusíme ani do Holandska jazdiť, čo ešte Mykonos. Veterný park, nádhera... A že nefúka? V okresnom meste je veľké sídlisko pre imigrantov. Tí handrohlavci, čo sa nedokážu integrovať, dostanú novú prácu: budú fúkať do vrtulí. Nejako ten veterný park musí šľapať, nie?“
„Znevažujúce poznámky na adresu azylantov si odpustite!“ ozve sa jeden z policajtov, čo strážili areál počas demolácie „Za to môže byť pokuta, rozumieme si? Akože som tentokrát nič nepočul.“
Walter s Jürgenom sa dívajú za odchádzajúcimi policajtami, a jeden z Česka pochádzajúci sused si spomenie na film „Pelíšky“: „Kde udělali soudruzi z NDR chybu? Vlastne, soudruzi z Bundesrepubliky?“
Isté je jedno: pokrok nezastavíš.
Odstavenie (všetkých) nemeckých jadrových elektrární, bez ohľadu na predpokladanú životnosť, naozaj iniciovala vláda premiéra (kancelára) Schrödera. Definitívne rozhodnutie prijala jeho nástupkyňa Angela Merkel. Tu si dovolím parafrázovať slávneho satirika Ephraima Kishona: „Angela Merkel bola veľká štátnička, ktorá sa mýlila iba v podstatných veciach.“
A vlastne toho nebolo tak veľa: popri tom, že potvrdila záväzok vypnúť nemecké jadro, usilovne rozvíjala energetickú závislosť Nemecka od Ruska, verne kráčajúc v stopách svojho predchodcu. „Wandel durch Handel“, čiže zmena prostredníctvom obchodu, znelo heslo doby (až sa mi tlačilo na jazyk škaredé slovo „propaganda“, ale také už v Nemecku od istej doby nepoznajú). Iste, Mutti Merkel to myslela dobre – lepšie než sa navzájom strašiť jadrovou vojnou, je s danou krajinou obchodovať - a bude mier na večné časy (a nikdy inak)! Síce strašila najmä druhá strana (a od napadnutia Ukrajiny straší dodnes a denne), ale tak, Nemecko si má sypať popol na hlavu, ono tú veľkú vojnu kedysi prehralo, či nie?
A keď už sypať popol na hlavu, tak aj odčiňovať pomocou blížnym: v roku 2015 Angela Merkel prikázala široko otvoriť brány a hranice, aby sa mohli chudobní imigranti (utečenci!) konečne masovo valiť do Nemecka, nájsť tu záchranu, útočisko, a priniesť toľko očakávané kultúrne obohatenie... Tu a tam ktosi z aparátčikov i malovernej verejnosti opatrne namietol, či to azda vo svojej úlohe rozšafnej hostiteľky neprehnala, no Mutti Merkel našla správne slová, ako vždy: „Wir schaffen das!“ (My to dokážeme!) Po 10 rokoch a občasných nájazdoch kamiónov do davu Nemcov na námestiach či dobodaní nejakých okoloidúcich na ulici (všetko pre väčšiu slávu Alahovu) sa núka i otázka, čo presne to vlastne Nemecko dokázalo a kto dal Angele a spol. mandát na vpustenie miliónov cudzincov bez fungujúceho filtra na vstupe a bez vypracovaného postupu, ako neprispôsobivých jedincov prípadne zase poslať do kadeľahšie, ale... s tým nech sa dnes potrápi kancelár Merz (síce Angelin spolustraník, ale tí dvaja sa nikdy neznášali), Angela zatiaľ cestuje po svete a podpisuje svoj oslavný životopis.
Aj EU jej má za čo ďakovať: Mutti Merkel pretlačila na čelo Komisie svoju bývalú ministerku obrany Ursulu von der Leyen (o ktorej samozrejme len zlé jazyky tvrdia, že najneschopnejšiu ministerku obrany v dejinách Nemecka bolo treba vykopnúť vyššie, keďže sú pozície, z ktorých nemôžete len tak padnúť bez toho, aby ste strhli priveľa iných vplyvných ľudí so sebou...). Po tých dvoch dámoch ostal už len vykostený a úsporne preoraný Bundeswehr, ktorý by možno dokázal ubrániť Nemecko pred inváziou z Moldavska, keby na ňu bol dôvod – ale inak? Neviem. Tak už len dúfať, že onen skvostný knižný životopis pani kancelárky je takpovediac uzavretou knihou...
A čo Gerhard Schröder? Zdá sa, že nepochodil zle. Vedel, kedy a kde stáť na správnej strane pokroku. Len on vie, čím ho jeho ruskí priatelia (s Putinom na čele) motivovali, aby podpísal zmluvu na Nord Stream, podmorskú rúru dopravujúcu zemný plyn z Ruska priamo do Nemecka. Isté je, že úzko spolupracoval s ruským štátnym energetickým gigantom Gazprom, a len čo skončil vo funkcii kancelára, stal sa predsedom konzorcia Nord Stream AG, v ktorom bol Gazprom väčšinovým vlastníkom. Neprajníci čosi šomrali o konflikte záujmov, ale priznám sa, tomuto nerozumiem. Ako by mohol byť Gerhard Schröder v konflikte záujmov? Veď jeho záujmy boli vždy v dokonalom súlade s jeho záujmami, kdeže konflikt! (myslím si, že aj taký Andrej Babiš by s týmto pohľadom na veci vrelo súhlasil).
(Pokračovanie nabudúce.)
