Pochybujem, že je možné vytvoriť ľudskú spoločnosť, v ktorej by boli všetci spokojní. Teda, snáď v rámci nejakého uzavretého ústavu, ktorého osadenstvo by tvorili pacienti po lobotómii, alebo držaní na práškoch či drogách, a načisto osprostení; prihlúplo by sa usmievali, ledva vnímajúc, čo sa okolo nich deje. Akosi chápeme, že toto nejde urobiť s celou spoločnosťou; rýchlo by sme vymreli (a planéta by si oddýchla, dodal by správny pokrokár). Ani keby ľudí naklonovali, neboli by všetci rovnakí, a teda ani rovní (čo sú dve rôzne veci, ale o tom inokedy). A kde sú rozdiely, vždy bude aspoň niekto nespokojný. Slnko svieti rovnako pre všetkých, ale na niekoho vyjde miesto viac v tieni; tak už to chodí. A ten sa začne cítiť ukrivdený. A keby nie, skôr či neskôr doňho začne rýpať nejaký aktivista: „Ako to, že sa tváriš tak spokojne? Zdá sa ti toto spravodlivé? Niekto s tebou určite vybabral, niekto sa vyhrieva na výslní, možno zaberá práve tvoje miesto! Veď je to krivda, útlak, a proti útlaku treba bojovať! Aj ty máš nárok na tvoje miesto pod slnkom, nemyslíš? Treba čosi zmeniť!“
(...a dotyčný sa zamyslí, že asi je naozaj hlúpy, ak doteraz trpne znášal svoj osud – a pridá sa k podobným, lebo veď, nemožno to nechať tak. Pokrok musí byť.)
V dávnych časoch sa z takýchto aktivistov stávali náboženskí vodcovia. Pastieri, čo si hľadali stádo a išli s ním obrátiť svet naruby. Svet sa nám medzitým trošku sekularizoval, a čo viac, v európskej civilizácii sa presadil koncept osobnej slobody jednotlivca (najdôležitejší výdobytok od osvietenstva dodnes!). Lenže, ľudská myseľ funguje rovnako ako pred tisíckami rokov, na to sa možno spoľahnúť. Jediné čo treba je, prispôsobiť rekvizity dobe – a bude to fungovať i dnes. Neodvolávať sa na božské vnuknutia, ale na vedecký konsenzus, napríklad. Tak velí módny trend, a uznajte - voči móde sme bezmocní.
Pri zrode dnešnej módnej vlny pokrokárstva stála skupina intelektuálov, najmä ľavicových filozofov; ťažko ukázať prstom na jedného páchateľa, čo bol za všetko zodpovedný (taký jednotlivec bol kedysi Marx, ale jemu stačilo písať, a príležitostne na schôdzach ohurovať rôznych revolucionárov a zlepšovateľov sveta; na úlohu pastiera bol príliš lenivý. Takže práca so stádom počkala na nelenivého Lenina, a rôznych jeho napodobňovateľov všelikde po zemeguli.) V našom prípade sa však zišla celá partička mysliteľov, posadnutých zlepšovaním sveta. Tí prví sa zgrupovali v Nemecku, na Univerzite vo Frankfurte, okolo 1922. A hoci potom ušli pred Hitlerom do Ameriky a po vojne sa vrátili len niektorí, už im prischlo pomenovanie: Frankfurtská škola. (nie je to žiadny extra záživný príbeh; kto chce, iste si vygoogli mená ako Horkheimer, Marcuse, Adorno, Fromm, Habermas, a ďalší...). Túto partiu si skúšam predstaviť. Nech vás nezaťažujem detailmi, stvoril som fiktívnu zástupnú postavu, nazvime ju Frank. (pôvodne som podľa pôsobiska zvažoval meno Frankfurter, ale toto označenie má iný obsah – napríklad obsah hot dogu...). Príbeh je možno fikcia, ale fakty sedia.
(Strih)
Zašitá seminárna miestnosť v Inštitúte sociálnych štúdií, Univerzita Frankfurt am Main, začiatok 70‑tych rokov 20.storočia.
Postavy účastníkov neverejnej debaty zahaľuje večerné prítmie, a najmä dym z mnohých desiatok cigariet (toto neskôr vyjde z módy, ale boli časy, keď k ľavicovému intelektuálovi neodmysliteľne patrila cigareta. Ideálne fajčená jedna za druhou.)
Frankovi kolegovia (neraz bývalí študenti a pokračovatelia) sedia, sám Frank sa nervózne prechádza hore-dole.
„Náš základný cieľ ostáva jasný a nemenný: kapitalizmus musí byť zničený! Je to pliaga novodobej civilizácie a zdroj všetkých nerovností a nespravodlivostí. Prekážka, ktorú musíme odstrániť, inak spravodlivú spoločnosť – našu spoločnosť nekončiaceho pokroku - jakživ nevybudujeme! Lenže, dnes leží na stole otázka: kto tento boj vybojuje?“
Účastníci diskusie sa v dymovej clone skôr spoznávajú podľa hlasu, než podľa tváre, i tak bezradne pozerajú jeden na druhého. Frank ani nečaká, že niekto na jeho básnickú otázku odpovie; vystačí si sám.
„Klasický marxizmus je v kríze. Marx hlásal, že utláčaný proletariát musí jedného dňa zvrhnúť svojich utláčateľov v revolúcii, ktorá prevráti celú spoločnosť hore nohami! Komunisti prevezmú moc a konečne začnú budovať spoločnosť rovných. To sa mohlo podariť v Rusku alebo v Číne, ale čo Európa?!“
Frank si dopraje dramatickú pauzu, a pokračuje.
„Po druhej svetovej sme dúfali, že po porážke fašizmu si ľud zvolí komunistov, ako protiklad zlých fašistov. Lenže vidíte – toto je večná slabina prekliatej demokracie! Ľudia sa nechajú oklamať peknými rečami o prosperite a blahobyte. Nenávidím túto konzumnú spoločnosť!“
(naberie si z misky kaviár, a zapije ho drahým šampanským)
„Sami vidíte, čo sa stalo. U nás v Nemecku vyhrali pravičiari. Adenauer s Erhardtom. V Francúzsku bol De Gaulle národný hrdina ako vždy, škoda reči. Vidíte tie dôsledky? Vravia tomu hospodársky zázrak. Dnešný nemecký robotník sa do práce vozí vlastným autom, a na dovolenku chodí k Stredozemnému moru. Keby aspoň pod stan do kempingu, ale dnes už rovno do hotela s bazénom! Chápete to??“ (len mimochodom: kde sme boli my v socíku, v roku 1970?)
Z pléna sa ozve nesmelý hlas: „Ale veď - o to pôvodne išlo, nie? Aby sa aj bežný pracujúci človek mal dobre...“
„Fritz, ty si zase nepochopil pointu!“ Frank je i v opare viditeľne rozčúlený, „My vieme, čo je pre pracujúceho človeka dobré! To mu len prefíkaní kapitalisti na chvíľu vytreli zrak, ale verte, to nevydrží. Len - my zatiaľ nemôžeme strácať čas. Musíme si uznať tvrdú realitu.“ (toto inak od filozofa začujete zriedka)
„A tá je?“ (iný hlas z pléna) Frank sa zhlboka nadýchne.
„Tá je, že náš proletariát už načisto stratil chuť, robiť revolúciu! Im je dobre. Teda, aspoň si to myslia. Taká nehoráznosť! Mesačný zárobok ako kedysi za celý rok, v práci sociálne výhody, poistenia, všetko možné... tí ľudia sú celí vytešení, a nik na svete ich už nepresvedčí, že sú vykorisťovaní a že majú svojich utláčateľov revolučne zvrhnúť. Sú nepoužiteľní!“
Starší pán v publiku potriasa hlavou, v očividnom zúfalstve: „Sme nahratí...“
„To snáď nie.“ (iný hlas) „Pozrite, už to hospodárstvo tak nerastie, ako za Adenauera. Vidno vo voľbách. Minule museli do koalície vziať aj sociálnych demokratov. A teraz máme v kresle Williho.“ (socdemák Willy Brandt sa po posledných voľbách stal spolkovým kancelárom, teda premiérom).
„No práve.“ mračí sa Frank, „Náš dobrák Willy, snívajúci o zbližovaní s komunistickým svetom, obrusovač hrán. Veď jasné, aj tú Nobelovku za mier dostal. Ale my sa nemáme zbližovať, my máme pochovať kapitalizmus! Sovieti celé roky (tajne) sponzorujú ľavicu na Západe v nádeji, že s vecami pohnú a začne sa to tu zosýpať – a popletený Willy si myslí, že sa ideme bratať, Východ a Západ. Nechápe, o čo tu ide. So eine Scheisse! Vravím vám, potrebujeme celkom novú silu, ktorá by prišla zmeniť tento skazený svet! Možno nie revolúciou. My sme predsa múdrejší než marxisti, vieme to aj v rukavičkách a postupne. Osobne si veľa sľubujem od postupujúcej európskej integrácie, v rámci nej sa dá všeličo pretlačiť... ale to je dlhý beh. A potrebujeme masy. Motivované masy, odhodlané na radikálne zmeny!“
Z pozadia miestnosti sa ozve komótny, prefajčený hlas: „Klídek Frank, my sme urobili, čo sme mohli. Aspoň tú revolučnú mládež sme vyhecovali – tí sopľaví študenti ešte nevedia, kde je sever, s nimi sa pracuje ľahšie než s rozmaznanými robotníkmi. Videl si sám, v máji 1968. Veď to, čo robili francúzski študenti v uliciach, bol celkom vážny pokus o revolúciu a nastolenie komunizmu! Barikády, zápalné fľaše, rozbíjanie áut i výkladov – ani armáda si s nimi chvíľu nevedela rady.“ (rehot) „teda, Francúzi toto robia kvôli každej blbosti, ale tentokrát prekonali všetky rekordy! Ešte aj De Gaulle ušiel za hranice.“
„Na chvíľku... a načo to celé bolo dobré? Presadili revolucionári svoje? Kto to pokazil? Spomeňte si všetci - čo sa ešte stalo v roku 1968? Ako napotvoru - v auguste ruské tanky vpadli do Československa, narobiť poriadky s tamojšími neposlušnými komunistami. Lebo tí začali vymýšľať s demokraciou, a tak.“ (Frank demokraciu neznáša. Keď už je raz pri moci tá správna strana, je predsa nezmysel hazardovať s nejakými slobodnými voľbami; na ľud sa nedá spoľahnúť. Ale Frank vie, že toto nemôže povedať nahlas a verejne.)
„No... každý si má vo svojej kolónii robiť poriadky, či?“ (zaznie na margo Československa)
„Ale ten dopad!“ vykríkne Frank a vyskočí meter nad zem „Celé snaženie našich komunistov a socdemákov na roky zničené! Dovtedy pokrokový Západ ukazoval prstom na Rusov a obdivoval ich. Všetci sme ich pokladali za vzor a cestu do nového sveta, do večného pokroku, a že ostatní v Ostbloku ich nasledujú dobrovoľne. Ja chápem, že Čechoslovákom bolo treba dať výchovnú lekciu. Len – teraz už nik neuverí, že tam budujú komunizmus dobrovoľne. A čo je horšie, spochybňuje to aj našu ľavicu.“
„Keď to nepôjde podobrotky, pôjde inak“ ozve sa chrapľavý hlas z rohu. Nebezpečný chlapík, s ktorým sa málokto dá do reči, má kontakty so Stasi aj s Rote Armee Fraktion – a to sú celkom ozajstní teroristi.
„Kľud, Heinrich, kľud.“ povie Frank „myslíte si, že som vás sem zavolal len tak? Mám jeden nápad!“
(Ako v telenovele, keď sa má čosi udiať, ukončím diel uprostred deja. Nebojte sa: v budúcej časti vás čaká pointa – nápad, ktorý stvoril modernú ľavicu.)
