V druhom pokračovaní seriálu "Zvody a bludy ľavice" sa budeme venovať problému obmedzených zdrojov - a aký nástroj si z tohto problému vytvorili ľavicoví ideológovia a politici. Pre začiatok zhrňme zopár faktov, výnimočne i takých, o akých ste sa v škole možno dozvedeli.
Reverend Thomas Malthus, inak takto britský ekonóm a duchovný, pred takmer 230 rokmi vydal svoju štúdiu "An Essay on the Principle of Population" (1798). Pointa jeho spisu bola prostá: tým, ako ľudia zvyšujú produkciu potravín, dôsledkom je lepšia životná úroveň a väčší populačný rast, teda ľudí pribúda (ako vieme, dnes už posledný uvedený záver neplatí - ľudia, ktorí by si ekonomicky mohli dovoliť 5 - 10 detí, sa často po dlhom váhaním rozhodnú pre jedno či žiadne dieťa; za tým je však zásadný posun v myslení a ďalšie faktory). V Malthusovej dobe a v európskom regióne však bol dostatok potravy bežne limitujúcim faktorom, rozhodujúcim o početnosti potomstva. Nuž a, početnejšia populácia znamená viac hladných krkov, čiže väčší dopyt po potrave. Malthus sa pokúsil o určitý model vývoja, a vychádzalo mu, že produkcia potravín nebude stíhať za rastom populácie, takže v dohľadnej dobe predpovedal vyčerpanie zdrojov (presnejšie, kapacít a možného výkonu poľnohospodárstva), čo malo viesť k všeobecnej chudobe, hladomoru, vojnám (boj o prístup k obmedzeným zdrojom), v podstate ku kolapsu civilizácie.
V Malthusových časoch, počet ľudí na Zemi pravdepodobne nedosahoval ani celú jednu miliardu. Ako vieme, dnes je ľudí vyše 8 miliárd, pričom hlad je zriedkavejší fenomén, než v Malthusovej dobe. Niečo v jeho predpovediach očividne nesedelo. Dnes už je ľahké byť múdry: Malthus nepočítal s inováciami, s ľudskou vynaliezavosťou v núdzi, a nepostrehol, že v Británii (kde žil) sa práve rozbieha priemyselná revolúcia, ktorá umožní oveľa efektívnejšie využívať existujúce zdroje, ťažiť, transportovať tovary na veľké vzdialenosti, a tak ďalej.
Pre účely tohto článku je podstatná samotná predstava o konečnosti a teda vyčerpateľnosti zdrojov, a to akýchkoľvek. Hoci Malthusove alarmistické predpovede sa nenaplnili, v rôznych obmenách sa podobné hrozivé vízie budúcnosti vracali vždy znovu a znovu. Napríklad, akonáhle sa začala v počiatkoch 20 storočia rozšírila výroba automobilov, v priebehu pár rokov sa v dobových médiách i odborných článkoch objavili prvé obavy zo skorého vyčerpania zásob ropy; ťažko spočítať, koľko "zaručených poplašných správ" (typu "do 10, 15, atd. rokov sa minú všetky známe svetové zásoby ropy, zemného plynu, atd.") otriaslo svetovou ekonomikou za uplynulé storočie. Že tieto poplašné proroctvá sa nikdy nenaplnili, nezabránilo tomu, aby sa objavovali stále nové a ďalšie.
Realita? Vždy sa napokon našli ďalšie zdroje, resp. stále pokročilejšie technológie umožnili využívať aj predtým nedostupné zásoby, napr. ropu pod morským dnom. Je nám asi jasné, že celkové (známe i dosiaľ neznáme) zásoby ropy či porovnateľne dôležitých surovín na Zemi sú konečné - ale je tiež zrejmé, že sú väčšie, než zodpovedá i najkvalifikovanejším odhadom z minulosti. Podstatné je iné: ropa ani iná surovina sa neminie takpovediac zo dňa na deň; akonáhle bude čoraz prácnejšie, vyťažiť zostávajúce zásoby, v trhovej ekonomike to povedie k postupnému rastu cien - a ten (a nie umelo živený strašiak klimatickej krízy!) vytvorí prirodzený tlak na hľadanie alternatívnych riešení. Politici to ale chcú inak.
S vývojom nových technológií bol - aspoň v slobodnom svete - odjakživa spojený rast životnej úrovne. Vždy si možno klásť otázku, čo je užitočné a čo je už "nemiestny (zbytočný, prehnaný) luxus". Samozrejme, že po nespočetné tisícročia dokázali ľudia existovať bez elektriny, bez tečúcej vody (dokonca splachovacích záchodov), a ešte i dnes na Slovensku nájdete obce či regióny, kde sa tradične chodí na latrínu a voda sa nosí zo studne - a vôbec nemusí ísť len o rómske osady. Ľudstvo vyžilo a prežilo bez hnojív a pesticídov (či genetických modifikácií) v poľnohospodárstve, bez áut i bez lietadiel (i bez dnešných spevnených ciest, kde ani v dažďoch vozy/autá neuviaznu v blate). Ale, sú nám asi jasné súvislosti - dnes sa málokde hladuje, väčšina detí sa dožíva dospelosti i zrelého veku, a na množstvo nemocí, ktoré bývali kedysi rozsudkom smrti, máme dnes účinné lieky.
Každá ľudská činnosť má popri želaných výsledkoch aj nejaké neželané vedľajšie efekty - len táto téma by vydala na stohy kníh. Od vyčerpávania zdrojov až po vplyvy na životné prostredie, a na oblasť zemského povrchu či atmosféry vôbec. Práve vďaka rastúcej prosperite sa čoraz väčšie percento ľudí mohlo venovať aj rýdzo intelektuálnym činnostiam, a k nim oddávna patria aj úvahy o "správnom" usporiadaní spoločnosti, obľúbená voľnočasová aktivita kaviarenských intelektuálov (a vlastne, v časoch sociálnych sietí je expert každý...). Do hry zákonite vstupujú politici, bežne v sprievode akademických kapacít, rôznych neziskoviek a think-tankov. Dnešnú európsku politiku azda najviac ovplyvnil spolok zvaný "Rímsky klub" založený 1968 v Ríme a združujúci najmä vyslúžilých politikov, diplomatov, ale aj veľkopodnikateľov či akademikov rôznych oblastí. Tento spolok recykloval a skombinoval všemožné maltuziánske vízie ohľadom vyčerpania zdrojov, ale tiež otázky ekológie a ďalšie témy, a v r. 1972 vydal prvý "zborník" menom "Limits to Growth" (Medze rastu). Kde okrem iného autori zaviedli pojem "trvalá udržateľnosť".
Ono, akademicky či kongresovo sa zamýšľať nad problémami sveta je jedna vec. Zvykne to však zaujať politickú ľavicu. Zvlášť, ak výstupy príslušného think-tanku priam navádzajú na viac štátneho riadenia a regulovania spoločnosti, čo je jedna zo zvlášť obľúbených činností socialistov každého druhu (vždy môžete predstierať, že konáte pre verejné blaho, či rovno zachraňujete ľudstvo pred nejakou katastrofou - a pritom ide o to, získať viac moci, právomocí a zaviesť nové dane. Lebo, ľavičiar svoju DNA nezaprie.)
Progresívne elity západoeurópskych krajín (ale aj v USA a inde) sa krok za krokom, bežne za zavretými dverami, zhodli: prílišný materiálny blahobyt napokon ľudskú spoločnosť dovedie do kolapsu, okrem iného, kvôli vyčerpaniu zdrojov (s osobitným dôrazom na zdroje energie, veď od nich závisí všetko). V socialistických krajinách sa slogany vyzývajúce k šetreniu energiou (rozšírené v 70tych a ešte viac 80tych rokoch) dali chápať: socialistická ekonomika stále viac nestíhala a zaostávala za svetom. Na Západe však idea šetrenia nevznikla z hmatateľnej fyzikálnej reality, ale z nanovo vzkriesených maltuziánskych teórií a alarmizmu. Ignorujúc technologický pokrok, ktorý dokáže aj zo stále menšieho množstva cenných materiálov vytvoriť stále hodnotnejšie a viacfunkčnejšie produkty (porovnajte napr. dnešné mobily s tými z r. 2000 - z hľadiska hmotnosti aj z hľadiska funkcií). Vznikli celé teórie o tom, aké by bolo žiaduce ekonomický rast zastaviť či dokonca zvrátiť (Degrowth, čiže "negatívny rast") - k nim sa ešte vrátime v pokračovaniach.
Aby bolo jasné: neobhajujem prehnanú spotrebu a plytvanie, ako keď si napr. dámy z majetnejších kruhov kupujú najnovšiu módu na jedno použitie, a kdesi v šatníkoch sa im kopia trebárs stovky párov lodičiek, ktoré si nikdy viac neobujú - ale majú. Lenže, kúpili za vlastné, bolo to ich slobodné rozhodnutie (a tým dali niekomu zarobiť). Natíska sa ale viacero otázok, medzi nimi: kto konkrétne určí, čo je ešte "tak akurát" a čo je už prehnaný a nepotrebný blahobyt? Nejaký Ústredný výbor či komisia? (lebo rýdzo prakticky, každému pracujúcemu človeku by ako oblečenie stačili montérky, povedzme dve sady - tá zodratejšia do práce, lepšia do spoločnosti, a keď sa lepšia obnosí, bude dobrá do práce... len, hm, tak nejako veci fungujú v Severnej Kórei, a neviem, či to je ideálny príklad hodný nasledovania). Ani by som nemusel dodávať, že prílišné plytvanie aj v slobodnej ekonomike povedie k rastu cien nedostatkových tovarov - stačí veci nechať na prirodzený vývoj a nebabrať, ale toto ľavičiarovi nikdy nevysvetlíte.
Tu vidíme jeden z rozdielov medzi klasickými marxistami a progresívcami (základný cieľ majú spoločný: zničiť kapitalizmus!). Marxisti aspoň slovne deklarovali, že im ide o stále väčšie blaho (a teda blahobyt) pracujúceho ľudu. Progresívci došli k názoru, že "spoločnosť podľahla bezbrehému konzumu", a blahobyt ("welfare state") bude treba priškrtiť, inak sa v dohľadnej budúcnosti vyčerpajú zdroje (a v krajnom prípade nezostane dosť ani im, vládnucim elitám!). Nepochybne, časť z nich boli a sú naivní idealisti, ktorí zo všetkého najviac túžia zachovať a zakonzervovať "planétu" (ako keby niečo také bolo čo len teoreticky možné; planéta je v nikdy nekončiacom vývoji, a teda v neustálej zmene), zachovať jej živočíšne a rastlinné druhy, skrátka prírodu ako takú. A z tohto pohľadu sa im samotný ľudský druh začal javiť ako premnožená škodná. A ekonomický rast ako zločin páchaný na "planéte". Z pozície znudeného boháča žijúceho v blahobyte kdesi na Západe a nevediaceho čo od dobroty, to všetko môže vyzerať ako myšlienková hra (možno so štipkou dobrého, i keď pomýleného úmyslu); táto hra však má dosahy na politiku, ktoré môžu byť pre nižšiu a strednú triedu ničivé. (Zaujíma to záchrancu planéty? Asi v duchu: "ak nebudú mať chlieb, však nech jedia koláče...").
Je teda zrejmé, že v demokracii narazíte na problém: ako presadiť myšlienku obmedzenia výroby a spotreby? Klasický komunista toto riešiť nemusí; nasľubuje chudobným, nezamestnaným, ilegálnym imigrantom atd., že ak ho zvolia, on tým bohatým ich majetok znárodní (ukradne, násilne odoberie) a rozdelí ho chudobe (že si za túto bohumilú činnosť ponechá bližšie nešpecifikovaný podiel z onoho bohatstva, o tom cudne pomlčí). Takýmto sľubom sa vyhrávajú voľby bežne (pozdravujem Zohrana Mamdaniho!). Ale, ako chcete "predať" ideu, že v mene bližšie neurčeného vyššieho dobra majú ľudia schudobnieť, a zvyšok svojich biednych životov prežiť v odriekaní? (ak vám to pripomína kláštory a mníchov, nie je to náhoda - ľudia sú svojím psychologickým založením religiózne bytosti, progresívna a zelená ideológia vykazuje znaky formálneho náboženstva, a z tohto pohľadu to u niektorých aj funguje. Len: ako rýchlo možno vymazať u väčšinovej spoločnosti napr. kresťanské náboženstvá a predstaviť trebárs Matičku Zem ako nové božstvo, hodné uctievania a sebaobetovania? Spoločnosť má svoju zotrvačnosť, a to je niekedy dobre.). Každopádne, ak by ste takto vyložili karty, voľby asi nevyhráte.
V demokracii sa ale môžete pokúsiť, určité idey a ciele maskovať - a na ich dosiahnutie vytvoriť nátlak, obvykle v podobe nejakej (skutočnej, imaginárnej či aspoň nesmierne zveličenej hrozby). Až sa dostatočne pevne usadíte pri moci a z demokratických volieb urobíte atrapu a formalitu, potom môžete z pozície moci presadiť aj nepopulárne opatrenia, a nik už nič nezmôže. (povedal by som, že v tomto vývoji je napríklad dnešná EU na polceste; zatiaľ ešte existuje akási možnosť, že určité nariadenie (smernicu, reguláciu) z dielne Komisie môže zablokovať Európsky Parlament, a to napriek všetkým nátlakom a Komisiou tlačenej propagande, či pokusom o zrušenie parlamentných frakcií s "nežiaducimi názormi".
Najvýznamnejšiu zveličenú až imaginárnu hrozbu poznáme pod menom globálne oteplenie (neskôr premenované na klimatickú krízu, aby to znelo akčnejšie). Na základe tejto údajnej hrozby boli pretlačené emisné povolenky, a v roku 2020 (v začiatkoch covidovej pandémie, kde každého pozornosť smerovala inde) bol prijatý Green Deal. Ktorý okrem iného počíta s vyradením spaľovacích áut, ale hlavne s "net zero" (nulové netto emisie CO2), čo je šialený a nereálny cieľ. Môžete sa oprávnene pýtať: ak by to naozaj bola pravda, že oxid uhličitý (merateľne až závažne) prispieva k otepľovaniu a zmenám klímy, EU produkuje 6% svetových emisií tohto plynu. Čo také závažné sa zmení na stave vývoji klímy, ak EU zníži svoju produkciu CO2 na nulu (za cenu ekonomického a civilizačného kolapsu)? Nuž, asi nič. Prečo teda Komisia odmieta zrušiť tento nezmyselný záväzok?
Časť eurobyrokratov sú proste dogmatici a fanatici, ich realita netrápi, budú tvrdohlavo trvať na svojom. Časť je pod vplyvom "zelenej lobby" (napr. stavebníkov veterných parkov), a tým ide o biznis financovaný z dotácii - o ten nechcú prísť. Ale niet pochýb, že pre časť európskych elít nepredstavuje odbúranie individuálnej automobilovej dopravy, likvidácia priemyslu a vôbec spoločenského blahobytu nežiaduci vedľajší účinok zelených a iných politík; v skutočnosti ide práve o želaný cieľ - len to nemôžu povedať otvorene. Nie, kým existuje demokracia.
Z môjho pohľadu, umelé obmedzovanie rozvoja dlhodobo nemá šancu uspieť. Pre naše generácie je však podstatné, aké veľké škody musia ešte vzniknúť, kým sa podarí zvrátiť politický kurz. (Koľko ľudí musí prepustiť Volkswagen, napríklad.) Ak tá zmena kurzu bude vôbec ešte možná.
