Comeback kings
Donaldovi Trumpovi sa podarilo nedávnym víťazstvom niečo, čo sa žiadnemu americkému prezidentovi pred ním nepodarilo od roku 1892, keď americké prezidentské voľby vyhral Grover Cleveland (prezidentom bol 1885-1889, 1893-1897).
Robertovi Ficovi sa to už raz podarilo. Po prvom volebnom období 2006 – 2010 sa vrátil na premiérsku stoličku po voľbách v roku 2012 v bezprecedentnej politickej sile a víťazstve. Jeho strana ako prvá po novembri 1989 získala sama vládnu väčšinu v parlamente s 83 poslancami. Dôvodov pre toto drvivé víťazstvo bolo vtedy viacero. Avšak víťazstvo, ktoré sa mu podarilo vo voľbách v roku 2023 a opätovný návrat do funkcie premiéra, je možné považovať za ešte väčší husársky kúsok ako v roku 2012.
3 roky od politickej smrti k víťazstvu
Robert Fico s jeho stranou napriek jeho len ôsmim percentám v prieskumoch verejnej mienky v októbri 2020 a odpisovaniu všetkými okrem najbližších straníckych lojalistov a najskalnejších fanúšikov, to dotiahol za 3 roky znova a po štvrtýkrát na premiéra Slovenska vďaka získaniu takmer 23 % v parlamentných voľbách 2023. Takmer každý v roku 2020 očakával, že by toto už mal byť jeho definitívny politický koniec. Obzvlášť po viac než dvoch dekádach vo vrcholovej politike - opozeraný voličmi, nenávidený médiami, po fyzickom a psychickom vyčerpaní, kauzách, prehrách, tajných a zverejnených nahrávkach, knihách, nútenom sťahovaní a obzvlášť po zrode novej politickej hviezdy – P. Pellegriniho alebo „Fica s ľudskou tvárou“. Ten navyše založil vlastnú stranu Hlas, ktorá sa prakticky od Smeru odtrhla, a preto aj primárne ťahala voličov od jej „matky“. Perfektný koktail na Ficov definitívny koniec. Ficov koniec to však vonkoncom nebol. Ako je to možné?
Kvôli Ficovmu syndrómu vyšinutia (blog tu) a jeho archetypu Trump derangement syndrome (TDS), mnoho z nás prehliada ich nesporné silné stránky a nespochybniteľné výsledky. Tento blog však nie je ich oslavou, aj keď tým, u ktorých sa prejavuje aspoň počiatočné štádium tohto syndrómu sa to tak určite javiť bude. Tento článok sa skôr snaží poukázať na to, ako je možné, že napriek všetkému sa im podarili ich politické návraty a obaja sú napriek jazvám, doslovným aj obrazným, pri plnej politickej sile. Namiesto nenávisti by sme sa mohli zhlboka nadýchnuť a zamyslieť sa a možno dokonca sa niečím aj inšpirovať.
Kým totiž neuznáme silu a prednosti súpera, odmietate o nich diskutovať a ani druhým diskutovať nedovolíme, tak ich ťažko porazíme.
Médiá ako novodobí politickí oponenti
Kľúčovú rolu už tradične nezohrali tradičné médiá. V ére nových médií zvoní tradičným alebo mainstreamovým médiám umieráčik. Buď sa prispôsobia, alebo stratia aj zvyšky pôvodného významu a vplyvu v spoločnosti. Robert Fico vyhral voľby v roku 2023 napriek tomu, že sa neobjavil takmer v žiadnej televíznej predvolebnej diskusii. Fico a strana Smer naplno využili silu sociálnych médií a aj medzi ich najväčšími kritikmi len ťažko spochybniteľný mediálny talent čelných predstaviteľov. Komunikovať a informovať dokázali svojich voličov priamo, efektívnejšie, bez filtrov a bez potreby využívať platformu médií hlavného prúdu. Len jeho príhovory Čo sa nezmestilo na tlačovku mali bežne státisíce videní iba na YouTube.
Pri volebnom a politickom systéme založenom na viacerých politických stranách a koaličných vládach je náročnejšie aj pre bežného konzumenta správ určiť, ktoré médium preferuje alebo inak nahráva ktorému kandidátovi alebo politickej strane. Niekedy však nie je potrebná ani odborná analýza a ukáže sa to na reakciách divákov, medzi ktorými dokonca aj voliči PS uznali, že moderátori napríklad v tejto predvolebnej debate v roku 2023 mali, mierne povedané, nedostatky v ich objektívnom a vyváženom prístupe k zúčastneným politickým predstaviteľom. A tým aj potvrdili strategicky správny krok R. Fica sa jej nezúčastniť a ignorovať médiá hlavného prúdu. Už ich nepotrebuje.
Pri systéme dvoch hlavných politických strán je mediálna nadpráca v USA zvyčajne ešte oveľa jednoznačnejšia. To, čo sa však v amerických médiách dialo v roku 2024 nemalo pravdepodobne precedens. Americké tradičné médiá prekypovali očividnou zaujatosťou. Niektoré analýzy ukazujú, že na amerických staniciach ABC, CBS a NBC News, až 78 % správ bolo pozitívnych v prospech Kamaly Harrisovej a až 85 % bolo negatívnych o Donaldovi Trumpovi.
Ďalšia mediálna analýza napríklad ukázala, že v priebehu 72 hodín od atentátu na D. Trumpa bolo až 95 % správ o ňom v tých istých troch médiách negatívnych.
Donald Trump si podobne ako Robert Fico uvedomoval, že vojnu proti tradičným médiám nedokáže vyhrať ich zbraňami. Tam aj preto posielal svojho ešte neopozeraného a médiami a komentátormi podceňovaného viceprezidentského kandidáta JD Vance-a. Vance nielen že prežil skúšku ohňom, ale v očiach republikánskych voličov zahviezdil. Trump si však našiel nový, doteraz nevyužitý mediálny front – dlhoformátové podcasty. V roku 2016 sa stal prezidentom aj vďaka Twitteru. V roku 2024 vyhral aj vďaka podcastom, ktoré boli hlavne v závere kampane jeho najsilnejšou mediálnou zbraňou. Prijal pozvanie týchto vplyvných a populárnych podcasterov: Joe Rogan, Alex Friedman, Adin Ross, Theo Von, Andrew Schulz, Mark Calaway (The Undertaker), Lex Fridman, Shawn Ryan, Patrick Bet-David, Tyrus, Dan Bongino, atď. Článok o jeho „Bro Podcast Tour“ vo Forbes tu.
Len na porovnanie a ilustráciu. Najsledovanejší podcast na svete – The Joe Rogan Experience ponúkol rovnaký priestor obom stranám. Priestor však využili iba Trump a Vance, ktorí nemali problém prísť priamo do štúdia v Texase a bez akýchkoľvek podmienok nahrať a odvysielať 3-hodinové nezostrihané záznamy. Keď to isté ponúkol Joe Rogan Kamale Harrisovej, tak mu jej tím odkázal, že nemá čas prísť za ním do štúdia v Texase, ale že on môže prísť za ňou. Ďalšou podmienkou však bolo, že podcast môže trvať maximálne 1 hodinu, ďalej chcel jej tím mať možnosť urobiť a odvysielať len zostrih z celkového nahratého záznamu a taktiež dali Roganovi vopred zoznam tém, na ktoré sa nesmie vôbec pýtať – napríklad legalizáciu marihuany. Joe Rogan o tom hovorí vo viacerých epizódach jeho podcastu (pozri napríklad 1, 2, 3).
Donaldovi Trumpovi priniesiol iba Roganov podcast, a keď počítame len jeho YouTube platformu (primárna platforma je Spotify), až 40 miliónov videní v priebehu pár dní od zverejnenia záznamu. Zaujímavosťou je, že hlavným poradcom Trumpa z hľadiska výberu podcastov a zároveň tým človekom, ktorý ho najviac presvedčil robiť podcasty ako súčasť mediálnej stratégie bol jeho najmladší syn Barron Trump (18 rokov). Oplatilo sa. Trump výrazne posilnil práve medzi prvovoličmi a mladými mužmi (pozri tu a tu).
Pokračovanie nabudúce.
