Po návšteve rumunskej Bukurešti prišla v rámci ďalšieho spoznávania Balkánu na rad aj bulharská Sofia, v ktorej sme strávili predĺžený víkend. Kým Bukurešť bola plná kontrastov a bizarných situácií, tak Sofia na mňa pôsobila viac európskym dojmom s cieľom priblížiť sa vyspelému svetu. A hoci má svoje nedostatky, vo viacerých aspektoch je už aj pred nami.
Sofia je multikultúrne mesto s bohatou históriou, ktoré zo strán obkolesujú vysoké hory a dodávajú jej svojský charakter. Určite sa oplatí navštíviť mnoho jej chrámov, široké bulváre alebo spoznať jej antickú, osmanskú či komunistickú minulosť. V jej okolí sa nachádza viacero národných parkov ako Vitosha, Pirin či Rila s najvyšším vrchom Balkánu Musalou, ale v dosahu sú aj historické mestá ako Plovdiv či Koprivštica.
Nasledujúce odseky chcem venovať práve miestnym špecifikám, ktoré na mňa zapôsobili rôznym spôsobom. Zoznam tvoria rôzne bizarné detaily, ale aj postrehy, z ktorých by sme mohli čerpať inšpiráciu.
Mesto, kde žije viac stĺpikov ako obyvateľov
Hovorí sa, že neexistuje jedno univerzálne riešenie na všetky problémy. Všadeprítomné stĺpiky však ukazujú, že ho sofijskí radní takmer našli.
Stĺpikmi boli posiate takmer všetky ulice, z ktorých nebola vylúčená automobilová doprava. Dokonca aj výjazdy do dvorov či garáží boli "ostĺpikované" dodatočnými stĺpikmi, aby sa autá nedostali na chodník. Hoci pôvodným zámerom stĺpikov bolo brániť autám, ich enormné nadužívanie miestami komplikovalo život viac chodcom, obzvlášť mamičkám s kočíkom alebo vozíčkarom.
Skutočne treba uznať, že za celý výlet som videl iba jedno auto parkovať na chodníku, a aj to na mieste, kde stĺpiky záhadne chýbali. Ak to porovnám s Bukurešťou, kde sa neparkovalo iba tam, kde to bolo fyzikálne nemožné, tak je to obrovský kontrast. Síce za cenu "ostĺpikovaného" mesta, ale k tomu s funkčnou parkovacou politikou a jasným posolstvom, že mesto sa nafúknuť nedá a nebude sa to diať ani na úkor iných foriem dopravy či zelene, čo by sme v Košiciach už konečne mohli pochopiť tiež.
Ďalším výrazným prvkom, ktorý často dopĺňal stĺpiky boli kovové zábrany, ktoré sa bežne vyskytovali na križovatkách, aby bránili chodcom vstup na vozovku. To síce fungovalo na danom úseku, ale chodci ich často obchádzali a v konečnom dôsledku boli na vozovke oveľa dlhšie, akoby ju len kolmo prekročili.
Dnes je trendom nevodiť chodcov do podzemia alebo po mostoch, ale naopak, spomaliť autá, aby sa zvýšila bezpečnosť všetkých účastníkov cestnej premávky. Chodcom či cyklistom naopak treba cestu čo najviac skracovať a zjednodušovať, aby boli tieto formy dopravy atraktívnejšie.
Módna prehliadka dlažobných kociek
Nie je vôbec nezvyčajné, že vyspelé mestá používajú a celom svojom území jednotný typ dlažby, alebo ich majú viacero podľa jednotlivých oblastí (napr. rozdiely medzi historickým jadrom, širším centrom a okrajovými časťami). Z estetického hľadiska to vyzerá veľmi dobre, navyše dlažba na chodníkoch dlho vydrží, nie je problém s prípadnými opravami a je vo všeobecnosti takmer bezúdržbová.
Hoci sa v Sofii dlažba nachádzala na výraznej väčšine chodníkov (a tiež na mnohých cestách), takmer všade sa nachádza iný typ dlažby. Dlažba sa nemení len podľa jednotlivých zón, čo by koncepčne ešte dávalo zmysel, ale aj na jednej ulici sa dokáže povrch veľkostne, tvarovo či farebne zmeniť hneď niekoľkokrát. A to už naozaj nevyzerá pekne.
Často bolo dôvodom, že majitelia jednotlivých prevádzok vydláždili svoju časť chodníka úplne inak, ako majitelia susedných prevádzok. Aby sa to nedialo, je potrebné používať dizajn manuál. Predsa len, ulice s rovnakou dlažbou zanechajú omnoho lepší dojem.
Veľká kanálová mozaika
Kanály sú prirodzená súčasť infraštruktúry miest a mnohé sa ich snažia čo najviac ukryť v rámci uličných dizajn manuálov, aby neprekážali chodcom ani autám. Samozrejme, nie vždy a nie všade to je možné, ale je vhodné, aby boli kanálové vpuste čo najmenej nápadné.
V Sofii si však s touto otázkou hlavy príliš nelámali. Kanály sú doslova všade a sú vskutku obrovské. Často sa v ich okolí nachádzajú ďalšie, ktoré dotvárajú spolu s vždy rozdielnou dlažbou celkom bizarnú chodníkovú mozaiku.
Moderné metro, MHD a integrovaná doprava
Čo ma milo prekvapilo, bola fungujúca MHD, ktorej nosnú rolu hralo moderne zrekonštruované metro spájajúce centrum mesta s obytnými štvrťami, železničnými stanicami ako aj s letiskom. Na prepravu po Sofii teda úplne postačovalo jeho využívanie.
Oceňujem tiež kvalitné napojenie na železničnú sieť (počas výletu sme vlakom navštívili aj mesto Plovdiv), metro prepájalo hlavnú stanicu, ale aj mnohé ďalšie menšie stanice v Sofii a v jej metropolitnej oblasti.
Cestujúci sa mohli na metro napojiť zo všetkých smerov aj prostredníctvom P+R parkovísk (pozn. park + ride / zaparkuj a odvez sa). Nemuseli tak zachádzať do centra mesta, kde by zahusťovali dopravu. Podobný koncept v Košiciach dodnes napriek sľubom absentuje.
Čistota a bezpečnosť v MHD boli na pomerne vysokej úrovni
O čistotu v MHD bolo veľmi dobre postarané napriek tomu, že počas nášho výletu opakovane pršalo. Tunely smerujúce do metra boli vzorne udržiavané za každých okolností a čisto bolo aj v ostatných vozidlách MHD.
Na staniciach troch zo štyroch liniek metra boli osadené bezpečnostné zábrany, aby cestujúci nechodili k okraju nástupištia, čo by mohlo mať fatálne následky.
Menej bezpečné už boli električkové zastávky, ktorých zastávky a teda aj nástupištia boli často uprostred rušných, niekedy aj štvorprúdových ciest. S týmto riešením sa dá bežne stretnúť na uliciach s nedostatkom verejného priestoru, kedy sa cesta na mieste nástupištia umelo vyvýši, aby prichádzajúce autá spomalili. V Sofii však vyvýšené nástupištia absentovali.
Denný lístok je platný kalendárny deň a jeho barcode treba dobíjať “magickým” skenerom
Isto, v tomto prípade som sa mohol vopred pred cestou lepšie poučiť a kúpiť si lístok cez miestnu aplikáciu a o časť bizarných problémov by som tak prišiel, “našťastie” som to neurobil a mohol som si ich naplno vychutnať.
Keď sme pristáli večer na letisku, ktoré s mestom prepája metro, chcel som si kúpiť 24 hodinový lístok, ktorý by mi postačil aj na nasledujúci deň do večera. Nepodarilo sa. Namiesto toho sa na letiskovej stanici metra nachádzal automat, vybavený platobným terminálom, kde sa dal zakúpiť iba jednorazový lístok na jednu jazdu. Aby sme sa zbytočne nezdržiavali hľadaním iných možností, siahol som po jednorazovom lístku, veď si denný lístok kúpime neskôr.
Na stanici, kde sme vystúpili som uvidel ďalšie automaty, a tak som chcel skúsiť šťastie tam. Neuspel som. Vydávali tiež iba lístky na jednu jazdu alebo na 10 jázd, denné či viacdenné lístky nie.
Skúsil som to teda v okienku, kde lístky predávali zamestnanci miestneho dopravného podniku. Tam mi bolo oznámené, že denný lístok mi síce predajú, ale jeho platnosť onedlho končí, pretože je nepochopiteľne viazaný na kalendárny deň namiesto dátumu a času zakúpenia - naozaj veľmi praktické.
Na druhý deň sme si konečne zakúpil denný lístok v okienku, kde akceptovali iba hotovosť - bulharské levy, po ktoré som sa musel otočiť k najbližšiemu bankomatu vzdialenému niekoľko sto metrov.
Keď som už konečne denný lístok mal, nastal ďalší nečakaný problém. Pri najbližšom prechode cez vstupnú bránu mi displej vstupnej brány oznámil, že jeho barcode je invalidný, hoci prvýkrát ma brána bez problémov pustila. Keď som ho chcel ísť reklamovať, pracovníčka namiesto toho vytiahla zázračný skener a denný lístok mi opätovne aktivovala, a tento postup sa opakoval pri každom vstupe do metra. Fakt skvelý nápad zamestnávať množstvo ľudí na všetkých staniciach, ktorých väčšina pracovnej náplne je znovuaktivovanie papierových lístkov skenerom, však?
Dobrou správou je, že postupne prechádzajú na moderné technológie, napr. majú funkčnú MHD aplikáciu (reklama na ňu však trochu absentovala a nie je v nej možné kúpiť si všetky druhy cestovných lístkov z tarify), fungoval tiež pilotný program platby kartou za jazdu metrom integrovaný priamo na vstupnej bráne (zatiaľ nevydával žiadne potvrdenie o platbe) a v každej električke či autobuse sa nachádzal platobný terminál, kde sa dal zakúpiť lístok kartou.
Jednotné letné terasy
Čaro najznámejšieho bulváru Vitosha zvýraznil okrem ikonického rovnomenného pohoria aj fakt, že všetky letné terasy vyzerali rovnako. Šanca, že sa všetci podnikatelia sami dohodnú je minimálna, a že to bez zásahu mesta v praxi nefunguje spozorujeme na košickej Hlavnej (alebo v takmer každom slovenskom meste s pešou zónou). Ak však mesto stanoví jasné pravidlá, výsledkom je krásny a funkčný bulvár.

Túlavé mačky everywhere!
V celom meste sa dalo nájsť množstvo túlavých mačiek, ktoré takto navzájom spolunažívali jednak medzi sebou, ale aj s mnohými túlavými psíkmi a miestni ľudia si na ne prirodzene zvykli a starali sa o ne. Výsledok ich činnosti bolo, že som v Sofii nezahliadol jediného hlodavca, pretože pôsobia ako spoľahlivá deratizácia.
Keby však len sofijské mačičky vedeli, čo vymysleli na ich košických túlavých príbuzných. To by ich radosť hneď prešla.

Sofia má budúcnosť
Predstavitelia mesta Sofia si v minulosti uvedomili, že kvalitná verejná doprava je nevyhnutná, aby mohlo mesto ďalej rásť a obyvatelia či návštevníci sa vedeli bezpečne prepravovať. Od nástupu súčasnej primátorky Yordanky Fendakovej do funkcie v roku 2011 sa výstavba metra výrazne zintenzívnila. Od tohto dátumu sa už strojnásobil počet staníc metra a aj v súčasnosti sú ďalšie 3 vo výstavbe, rovnako aj počet prepravených cestujúcich narástol dvojnásobne.
Sofia postupne buduje aj cyklochodníky. Síce ich nemá zďaleka toľko ako napr. Amsterdam, stavajú sa však súvislé cyklotrasy a efektívne využívajú existujúci verejný priestor pri ich realizácii. V meste fungujú viaceré zdieľané služby (bicykle a kolobežky) a viaceré parkovacie miesta boli špeciálne vyhradené pre bicykle a zdieľanú dopravu.

Ak bude mesto Sofia naďalej podporovať rozvoj udržateľnej mobility v takom tempe, nepochybne ho čaká budúcnosť moderného európskeho mesta. Bude zaujímavé sa tam s odstupom času vrátiť a porovnať pokrok zmien. Ak ste však v Sofii ešte neboli, jej návštevu Vám odporúčam napriek uvedeným nedostatkom už teraz. Bohatá história, rozmanitá gastroscéna a ľudia ochotní pomôcť, napriek tomu, že angličtina v týchto končinách nie je celkom samozrejmosťou, určite stáli za to.