Antický filozof Hérakleitos z Efezu vnímal život ako neustály kolobeh rozličných zmien. Sú mu pripisované viaceré známe výroky, vo svojich zápiskoch údajne uviedol okrem iného aj to, že všetko plynie (panta rei), nič nie je stále a jedinou istotou je iba všadeprítomná zmena. Preto nie je možné dvakrát vstúpiť do tej istej rieky, pretože voda, ktorá ňou preteká, je v ustavičnom pohybe.
Aj ľudský život je možné prirovnať k tečúcej rieke. Ako jej prúd, tak aj my zažívame počas života viacero zmien, či dokonca premien. Nie sme stále rovnakí, rastieme, učíme sa, získavame nové pohľady, mení sa spôsob nášho uvažovania a rozhodovania sa. Formujú nás naše zážitky a skúsenosti z vonkajšieho sveta, ktoré ovplyvňujú to, čo sa deje v našom vnútri. Platí to aj naopak.
Pandémia ako spúšťač spoločenských zmien
Životy ľudí sa pomerne radikálne zmenili počas svetovej pandémie Covid-19. Tá nám ukázala, aký môže byť život nepredvídateľný. V dôsledku drastických zmien v podobe protipandemických opatrení sme boli nútení sa kolektívne vysporiadať s tým, že na istý čas nebude možné fungovať takým spôsobom, na aký sme boli dovtedy zvyknutí. Pre mnohých ľudí bola pandémia traumatickou skúsenosťou, poznačila ich vyložene negatívnym spôsobom. Zo všetkého, čo zažili, sa spamätávajú dodnes.
Sociálna izolácia vplývala na psychické zdravie ľudí, zaznamenaný bol napríklad výrazný nárast depresií, úzkostných porúch, závislostí, či domáceho násilia. Viacerí ľudia prišli o svojich blízkych, alebo boli nútení riešiť aj existenčné otázky, pretože náhle prišli o prácu, a zo dňa na deň ostali bez stáleho príjmu. Všadeprítomná neistota dočasne zlikvidovala akékoľvek dlhodobé plány. Žili sme pod enormným tlakom a ako to býva počas každej krízy, ľudia na to, čo sa dialo, reagovali rôznorodo, podľa toho, akou vnútornou odolnosťou a prístupom k životu disponovali. Prejavili svoj charakter, t. j. ukázali, čo sú zač.
Negativita sa začala šíriť rýchlejšie, ako vírus samotný. Eskalovala medziľudská toxicita, niektorí ľudia začali byť pod vplyvom stresu, strachu, pocitov ohrozenia a neistoty viac upriamení sami na seba, uchýlili sa do svojich narcistických bublín, čím utrpeli vzťahy ako také. Ľudia prestávali dôverovať autoritám, a rovnako tak aj jeden druhému. Tento chaos mnohí využili na šírenie rozličných dezinformácií a propagandy, lebo ak sú ľudia v panike a prestávajú si navzájom dôverovať, tak je jednoduchšie s nimi manipulovať, t.j. pôsobiť na ich vnímanie a uvažovanie.
Našli sa však aj takí, ktorí vnímali celospoločenskú krízu ako príležitosť zamyslieť sa nad tým, ako žijú, ako funguje svet, a aké je ich miesto v ňom. Negatívne skúsenosti totiž v sebe môžu niesť aj zárodky možného zlepšenia, najmä vtedy, keď sme schopní krízy využiť aj ako príležitosti na sebareflexiu a zmenu zabehnutých vzorcov. Životné okolnosti niektorých ľudí boli počas pandémie oveľa komfortnejšie, konečne si našli čas na seba, bolo im umožnené spomaliť a dočasne vystúpiť z hektického tempa modernej doby, čím sa dostali bližšie k sebe samým. Osobné príbehy ľudí, ktorí prešli počas pandémie pozitívnou transformáciou pribúdali, a to si vyslúžilo pozornosť odborníkov, ktorí sa rozhodli tieto skutočnosti preskúmať.
Výskum zameraný ľudí, ktorí prešli významnou premenou svojho ja
Americký inštitút zameraný na AEDP prístup ku psychoterapii (akcelerovaná dynamická psychoterapia orientovaná na vnútorné prežívanie človeka) uskutočnil výskum (McBride, Joseph, 2024), ktorý sa sústredil na ľudí, u ktorých došlo počas obdobia pandémie k osobnostnému rastu, sebapoznaniu a k viacerým zmenám v ich vnútornom prežívaní, ako aj prístupe k životu ako takému. Tie zmeny potom úspešne aplikovali aj vo svojich životoch, ktoré sa (v zmysle ich subjektívnych vyjadrení) zmenili k lepšiemu. V niektorých prípadoch došlo k pomerne radikálnym uvedomeniam , v takom prípade je možné rozprávať o osobnej transformácií. Tento kvalitatívny výskum bol uskutočnený na vzorke 49 ľudí vo veku 25 až 58 rokov, ktorí podľa vlastných slov zažili významný osobnostný rast. S týmito respondentmi boli priebežne uskutočňované hĺbkové rozhovory, ktoré boli podrobne analyzované.
Výsledky výskumu ma inšpirovali k napísaniu tohto článku, keďže vo svojej podstate opisujú, že pod vplyvom rôznych kríz môže dôjsť aj k dramatickým pozitívnym zmenám, ktoré majú za následok zlepšenie kvality života u ľudí, ktorí takouto osobnou transformáciou prešli alebo momentálne prechádzajú. Vo svojej podstate sa jedná o jeden z prvých výskumov tohto charakteru, ktorý sa zaujímal o vnútorné prežívanie ľudí počas pandémie. Na rozdiel od mnohých predošlých štúdií, ktoré sa zameriavali na negatívne dopady pandémie, sa tento výskum sústredil na pozitívne aspekty týkajúce sa toho, čo ľudia v tomto náročnom období prežili.
AEDP psychoterapia je založená na tom, že každý človek má schopnosť vysporiadať sa s negatívnymi zážitkami (tzn. liečba, resp. liečenie – anglicky „healing“), ktoré ho nežiadúcim spôsobom ovplyvňujú v každodennom živote. Každá kríza, či už vo vonkajšom alebo vnútornom svete, môže so sebou prinášať obrovské ťažkosti, ale súčasne aj viaceré príležitosti pre pozitívne zmeny, ktoré sú výsledkom obdobia intenzívneho sebarozvoja, alebo postupnej práce na sebe samom.
Výskum, ktorý budem bližšie popisovať, bol postavený rozhovoroch, ktoré vychádzali z nasledovnej otázky, ktorá bola respondentom položená: „Aké významné zmeny priniesol do Vášho života pozitívny osobný rast a transformácia, ktorú ste zažili počas obdobia pandémie koronavírusu?“
Výsledky výskumu boli usporiadané do celkovo piatich oblastí.
1. Život pred pandémiou bol vnímaný ako rutinný
Účastníci výskumu popisovali, že pred pandémiou sa častokrát cítili uponáhľane, nemali na nič poriadne čas, ocitali sa v začarovanom kruhu rutinných povinností, ktoré im neumožnili zastaviť a nad vecami sa poriadne zamyslieť. Postupne pochopili, že spôsob, akým fungovali na dennodennej báze výrazne obmedzoval schopnosť ich sebareflexie, ktorá by umožnila pracovať na ich negatívnych vzorcoch správania. Život pred pandémiou bol podľa ich slov prevažne uspokojivý, no zdôrazňovali, že poväčšine zvykli ignorovať svoje vnútorné prežívanie (pocity, emócie, myšlienky a pod.), lebo boli jednoducho príliš zaneprázdnení. Tento vzorec správania si všimli aj vo svojich rodinách a v spoločnosti ako takej, pretože ľudia, ktorý životný štýl je charakterizovaný prácou, dosahovaním cieľov a všeobecnou zaneprázdnenosťou, vyzerajú byť spokojní so svojimi životmi a dostáva sa im náležitej pozornosti.
2. Narušenie komfortu pod vplyvom lockdownov
Protipandemické opatrenia zamerané na zníženie šírenia vírusu spôsobili to, že ľudia prišli o spôsoby, ako boli zvyknutí vysporadúvať sa so stresom a nepríjemnými emóciami (t.j. prišli o väčšinu svojich coping mechanizmov). Jedným z najvýraznejších dopadov bolo narušenie každodenných rutín, ktoré boli pre mnohých zdrojom stability a pocitu kontroly nad vlastným životom. Nemohli ísť do kaviarne, , do posilňovne, do kaderníctva, obmedzený bol aj vonkajší pohyb. Život aký poznali predtým, zrazu prestal existovať, čo u mnohých vyvolalo nepríjemné pocity paniky, samoty, intenzívneho strachu, či úzkosti. Pociťovali, že sú ďaleko zraniteľnejší, no zároveň si uvedomovali, že sa vo veľkej miere vyhýbali negatívnym emóciám a poznatkom, ktoré by z nich mohli vyplývať. Toto vyhýbanie sa im bránilo preskúmať tieto emócie, a získať tak cenné poznatky o sebe samých.
Zrazu sa však ocitli poväčšine doma, nútení byť viac sami so sebou, nemali kam uniknúť. Mnohí účastníci však uviedli, že doma sa cítili komfortne a mali priestor naplno sa uvoľniť, pretože sa cítili dostatočne bezpečne preskúmavať tie časti svojho ja, ktoré dovtedy veľmi dobre nepoznali. Ďaleko viac si začali všímať svoje vlastné vzorce správania sa a prístupu k medziľudským interakciám, ktoré mohli byť príčinou stagnácie alebo problémov vo viacerých životných oblastiach. U viacerých však boli naďalej prítomné tendencie ostať zaneprázdnení aj počas lockdownu, čím im bolo umožnené vyhnúť sa diskomfortu v podobe nespracovaných emócií, až pokým dané tendencie nepochopili a nepokúsili sa o ich zmenu. Táto nútená konfrontácia s vlastnými emóciami a myšlienkami im pomohla lepšie pochopiť samých seba a posunúť sa vpred na ceste osobného rastu.
3. Vedomá práca s emóciami a diskomfortom za účelom sebapoznania a osobnostného rastu
Účastníci popisovali, že pod ťarchou straty im známych spôsobov zvládania záťaže (copingové stratégie, resp. mechanizmy), učinili vedomú voľbu preskúmať ich vnútorné svety. Spoznávali samých seba, svoje vzorce správania sa (prípadne prejavy sebasabotáže) a hľadali pre nich vhodnejší prístup k žitiu. Obrátenie pozornosti do svojho vnútra bolo popisované ako mimoriadne náročné, ale významné z hľadiska sebapoznania. Respondenti sa postupne stávali viac vedomejšími, ich uvedomenia boli nepríjemné, či dokonca pomerne bolestivé (z emočného hľadiska), pretože vedeli, že nebudú schopní žiť tak, ako predtým. Napríklad vyhľadali terapiu, aby zahájili prácu na svojich nespracovaných traumách, zmenili prácu, presťahovali sa, spoznávali svoju sexuálnu identitu; stanovili si pevné hranice vo vzťahoch, ktoré pre nich neboli prospešné. Zažili rôzne druhy osobnej transformácie, ale vďaka svojmu prístupu boli schopní aj napriek kríze rásť a prekonávať prekážky.
4. Spoznávanie svojich osobných hraníc (seba samého)
Účastníci výskumu mali jednu skúsenosť spoločnú – po období tejto osobnej transformácie vnímali svoje osobné hranice ako ďaleko pevnejšie, viac definované (pozn. o osobných hraniciach a teda o tom, čo vlastne predstavujú, som písal vo svojom minulom článku, po napísaní ktorého som objavil tento výskum). Niektorí spoznali alebo vytvorili svoje autentické „ja“ úplne po prvýkrát, iní sa po dlhšom čase zas navrátili späť k sebe samým. Prejavovalo sa to pocitom väčšej vnútornej stability a istoty v oblasti ich individuálnej identity, s čím priamo súviselo zvýšené sebavedomie, sebauvedomenie, formovanie zdravého vzťahu voči sebe samým (k svojmu telu, pocitom, prežívaniu a pod.), zvýšenie schopnosti prejavovať súcit a empatiu voči sebe a druhým, ale napríklad aj pocitom, že sú schopní vidieť veci jasnejšie, než predtým. Vnútornú pozitívnu transformáciu, ktorú zažili, teda považovali za proces, ktorý ich zmenil takým spôsobom, že boli schopní byť viac autentickí, čiže odrazu boli viac sami sebou. Proces osobného rastu nebol vždy komfortný, keďže vyžadoval uvedomenie si aj tých vecí, ktorým sa ľudia zvyčajne vyhýbajú, alebo ich v sebe dôsledne potláčajú. Tento vnútorný rast charakterizovali ako sebarozvoj prostredníctvom prehlbovania sebauvedomenia, aby mohli byť čo najviac v kontakte s tým, kým skutočne sú, a ako môžu čo najlepšie vyjadrovať svoje autentické „ja“ vo svojom živote, a vo vzťahoch s ostatnými ľuďmi (t.j. proces individuácie a sebavyjadrenia).
Niektorí účastníci popisovali, že predtým v živote boli primárne orientovaní na vonkajší svet a boli odpojení od svojho vnútra. To sa prejavovalo tým, že svoju hodnotu posudzovali predovšetkým na základe toho, akí boli úspešní (v tom, čo robili) a akého uznania od iných ľudí sa im dostávalo. Začali im viac na sebe záležať, čo sa prejavovalo napríklad tak, že sa začali zdravšie stravovať, viac oddychovali, šli na terapiu, začali viac meditovať alebo venovať sa náboženským aktivitám, vyhľadávali hlbšie konverzácie, v ktorých sa mohli s ostatnými ľuďmi viac citovo prepojiť. Jeden z účastníkov dokonca poznamenal, že prvýkrát mal pocit, že cez neho prúdi život (resp. životná sila), prijal za svoj život zodpovednosť a začal skutočne vedome žiť. Nadobudol lepšiu predstavu o tom, kým je a čo od života chce.
5. Integrácia osobného rastu prostredníctvom zdieľania skúseností s druhými ľuďmi
Účastníci výskumu sa podelili o to, že zdieľanie ich zážitkov a skúseností s ľuďmi, ktorí prešli významným osobným rastom alebo procesom vnútornej transformácie, im pomohlo lepšie „vstrebať“ vnútorné zmeny, pretože boli schopní lepšie pochopiť, čím vlastne prešli a ako sa zmenili. Boli schopní dať udalosti do kontextu, pomenovať jednotlivé skutočnosti (využitím napr. symbolizmu alebo pomenovaním toho, ako sa cítili pred a po transformácii), prípadne svoje skúsenosti zdieľať. Zároveň boli ostražití, s kým sa o svoje zážitky rozhodli podeliť, aby napríklad nevyzneli necitlivo voči tým, ktorých pandémia poznačila negatívnym spôsobom.
Vyhľadávali zväčša ľudí, ktorý boli schopní ich vypočuť a pochopiť to, čím prešli. Jedna účastníčka skonštatovala, že aj napriek tomu, že prešla obrovskou vnútornou premenou, ľudia v jej okolí si to skoro vôbec nevšimli, preto si musela pripomínať, že to čím prešla, bolo skutočné a mimoriadne dôležité pre ňu osobne. Iná účastníčka výskumu povedala, že to čo zažila, bolo ako keby plávala v oceáne a zrazu ju zavalila vlna tsunami. Vlna ju stiahla hlboko pod hladinu, až pokým sa neocitla na samotnom dne. Tam ale paradoxne našla pocit pokoja, pretože bola schopná vidieť všetky časti svojho ja, ktoré od seba odvrhla, a rovnako cítila aj staré rany, ktoré si vyžadovali pozornosť a opateru. Našla v sebe vytrvalosť a vnútornú silu pracovať aj s tými vnútornými časťami, ktoré boli zranené. Iná účastníčka svoj osobný rozvoj prirovnala k obrazu rastúceho stromu. Keď strom rastie, zapúšťa korene pevne do zeme, stáva sa pevnejším, postupne odhaľuje svoju krásu. Čim je vyšší, tým viac sa jeho vetvy dotýkajú ostatných stromov, korene zapúšťa všetkými smermi, stále hlbšie, až kým nenájde tie najlepšie živiny a podzemnú vodu. Taký strom má svoj zdroj výživy a stability. Pred pandémiou vnímala samú seba ako strom, ktorého korene nešli pevne do pôdy, boli skôr len povrchové, stačil silnejší vietor a nemusela by to ustáť.
Pandémia ako katalyzátor osobného rozvoja
Tento výskum ako taký nemal za cieľ akýmkoľvek spôsobom zľahčovať zážitky ľudí, ktorých pandemické obdobie bolo plné neistoty, smútku, strachu, či úzkosti. Zámerom výskumníkom bolo skôr poukázať na odlišné zážitky ľudí, o ktorých sa možno nezvykne písať až tak často, ale sú nemenej dôležité. Je vhodné tiež poznamenať, že výskum bol uskutočnený v pomerne krátkom časovom okne, kedy pandémia vrcholila v podobe tých najtvrdších opatrení, čiže je otázne, akým spôsobom sa zmenila intenzita osobného rastu jednotlivých účastníkov, nie je ani známe, ako konkrétne svoje nové uvedomenia v živote aplikovali. Psychoterapia nevníma proces liečby (alebo aj uzdravenia sa, resp. vysporiadania sa s traumatickými zážitkami) ako lineárny, pretože môže byť plný vzostupov a pádov, pokrokov a situácii, kedy sa cítime, že sme späť tam, kde sme boli. Výsledky tiež nie je dobré zovšeobecňovať, rozhovory boli realizované odborníkmi špecializujúcimi sa na modernú transformačnú psychoterapiu, ktorí vedeli aké konkrétne otázky sa majú pýtať a akým spôsobom je vhodné viesť rozhovor, najmä pokiaľ sa jedná o intímnejšie osobné prežívanie jednotlivých osôb. Inými slovami, títo odborníci presne vedeli pomenovať, k akým procesom vo vnútorných svetoch jednotlivých účastníkov dochádzalo, lebo s podobnými príbehmi sa stretávajú aj počas ich klinickej praxe. Všetci účastníci mali ale jednu vec spoločnú – boli otvorení zmenám a ich prístup k tomu, čo zažívali bol viac optimistický, pretože verili, že zo všetkého, čo prežili alebo prežívali, sa môžu dostať, nadobudnuté skúsenosti zmenili ich životy k lepšiemu. Objavili svoju vnútornú silu, získali späť samých seba a obdobie osobného rastu im umožnilo začať žiť inak ako predtým, po svojej transformácii boli plní odhodlania, novej energie a motivácie.
Premeny v čase krízy
Hérakleitos, ktorého som spomenul v úvode, bol vo svojej dobe označovaný aj ako temný filozof. Jeho myšlienky boli hlboké a komplexné, no ťažko pochopiteľné, niektoré jeho texty pôsobili svojou nekonkétnosťou skôr ako abstraktné rébusy. V zmysle jeho filozofie sa mení nielen rieka, do ktorej chceme vstúpiť, ale meníme sa aj my sami. A samozrejme aj všetko okolo nás.
Najviac nás vedia zmeniť rôzne existenčné krízy, ktoré sú všeobecne vnímané ako temné a náročné obdobia ľudského života, pretože počas nich zažívame plno bolesti a utrpenia. Ťažké životné situácie sa zvyknú označovať frázou „temná noc duše“. Počas týchto životných období je testovaná naša odolnosť a schopnosť prekonávať prekážky. Sme nútení čeliť svojmu tieňu, a teda všetkému tomu, čo sa môže skrývať v našom podvedomí a nevedomí. Tento prístup vo svojej praxi aplikoval aj svetoznámy psychiater a psychoterapeut Carl Jung, ktorého celoživotné dielo je postavené na práci s ľudským tieňom. V hĺbke nášho vnútra sa skrývajú tiene minulosti, traumy, pred ktorými by sme najradšej utiekli alebo ich zo seba najradšej vymazali. Nevieme, čo sa stane, keď sa vlastnému tieňu vydáme naproti. Temnota ale prestáva existovať vtedy, keď do nej vrhneme svetlo vedomia a začneme ju spoznávať, spriatelíme sa s ňou. Aj americký spisovateľ Joseph Campbell napísal, že „jaskyňa, do ktorej sa bojíš vstúpiť, ukrýva poklad, ktorý hľadáš“. Keď prekonáme strach a nadviažeme lepší vzťah so sebou samými, objavíme okrem ťaživej temnoty aj svoje vnútorné svetlo, predstavujúce zdroj energie a potenciálu pre osobný rast.
Vďaka ťažkým životným situáciám sme schopní rásť, nájsť samých seba a žiť tak, aby boli naše životy vyjadrením toho, kým skutočne sme a kým byť chceme. Dostávame sa späť do kontaktu so svojou zraniteľnosťou, krehkosťou ľudského života, a náš prístup k tomu, čím prechádzame ovplyvní to, či nás kríza zomelie alebo prejdeme pozitívnou premenou, či dokonca znovuzrodením.
Krízy zároveň predstavujú ale aj obrovské príležitosti pre to, aby sme našli samých seba, uvedomili si, čo je pre nás skutočne dôležité a žili tak, aby boli naše životy vyjadrením toho, kým skutočne sme a kým byť chceme. Či už sa jedná o pandémiu, vojny, alebo osobné situácie ako stroskotanie vzťahov, ťažkosti v práci, alebo iné udalosti, ktoré môžu byť spúšťačmi existenčných kríz, vďaka ktorým máme možnosť prejsť hlbokou vnútornou transformáciou, ak sme dostatočne odvážni a vytrvalí naučiť sa plávať v búrlivých vlnách prichádzajúcich uvedomení.
Hra svetla a tieňov
Ťažké časy, ako napríklad pandémia, z nás vedia dostať to najhoršie, čoho sme schopní. Krízy vedia ľudí poznačiť a zmeniť k horšiemu, a to najmä vtedy, ak ich ovládne ich ego a nespracované podvedomie. Ako vyplýva z výskumu, ktorý spomínam vyššie, existujú aj ľudia, ktorí počas posledných rokov zmenili seba a svoje životy k lepšiemu. Ich osobná transformácia dokáže inšpirovať a pozitívne ovplyvniť ľudí, ktorí sa nachádzajú v ich bezprostrednom okolí. Takýto ľudia by sa mali čo najviac spájať a spolupracovať, pretože spolu sú schopní dokázať oveľa viac, ako by dokázali sami.
V kontexte osobnostného rastu môžeme uplatniť aj efekt motýlích krídel, ktorý hovorí o tom, že aj tá najmenšia zmena môže mať významný vplyv na všetko ostatné. Záleží len od nás, či sme zmenám otvorení a či sme schopní meniť sa k lepšiemu, čo môže ovplyvniť kvalitu nášho života a vzťahov, ktoré máme.
Je len na nás, v akom svete budeme žiť. Svet tvoríme my ľudia a každá zmena, ktorá sa v ňom udeje, začína spočiatku u jednotlivca. Každý z nás môže prispieť k jeho zmene k lepšiemu. A ako to už býva, niekedy nám tie najväčšie krízy ukážu, čo všetko sme schopní prekonať, ak sa napriek ťažkostiam nevzdáme a rozhodneme sa využiť krízu v náš prospech. Veď aj noc je najtemnejšia tesne pred úsvitom, no potom sa objaví svetlo.
Zdroje:
MCBRIDE, Hillary & JOSEPH Andrew. An Accelerated emergence of the self during the coronavirus (COVID-19) pandemic: a hermeneutic phenomenological analysis. AEDP Institute, New York, USA. (2024). Uverejnené v Counselling Psychology Quarterly June 2024.
Psychology Today, článok Accelerated Experiential Dynamic Psychotherapy (AEDP).
Internet Encyclopedia of Philosophy, článok Heraclitus (fl. c. 500 B.C.E.).
Psychiatric Times, článok Psychiatry and the Dark Night of the Soul.
PS: Nie je to odborný článok, ja len tak komplikovane píšem.
PS2: Za gramatické a iné chyby sa ospravedlňujem, mám tu akútny nedostatok personálu, píšem a čítam si to po sebe len ja sám.
