Pandžáb je významný predovšetkým vďaka agrikultúrnej funkcii, ktorú plní. Tento región pokrýva značnú časť poľnohospodárskej produkcie Indie. Poľnohospodársky ráz tohto štátu dokazuje aj rovinatá príroda s množstvom obrábaných polí. Široké rovné zeleno-hnedé pláne kam len oko dovidí, ktoré v pozadí lemovali listnaté stromy mi miestami pripomínali cestu z Nitry domov na stredné Slovensko, ktorú som za posledných 5 rokov podnikala pomerne často. Ešte aj tá dvojprúdová cesta na trase Amritsar - Chandigarh, po ktorej sa náš autobus trmácal, mi miestami pripomínala úsek Nitra - Zlaté Moravce. Bohužiaľ študenti môjho ročníka sa novej diaľnice, ktorú snáď od Septembra (ako sľubovali) otvorili, nedožila. Kľudne mi do diskusie napíšte, či sa už bez problémov jazdí a ako to vyzerá, či je to naozaj také úžasné a rýchle, alebo to má mnoho zádrheľov ako klasicky všetko. Tieto veci veľmi nesledujem. Nalaďme sa ale späť na indickú nôtu.
Táto časť Indie, ktorá hraničí s Pakistanom, bola históriou skúšaná o niečo viac niektoré iné časti Indie. V stručnosti spomeniem najmä boje počas oslobodzovacieho procesu Indie spod nadvlády Britov, ako i počas vlády Indiry Gándhiovej. Územie Pandžábu tak bolo rozdelené najprv na indickú a pakistanskú časť, pričom sa neskôr v roku 1966 z indickej časti Pandžábu ešte trochu odrezalo, aby vznikol ďalší štát Indie - Haryana, ktorý obývala väčšina hinduistov, na rozdiel od takmer čisto sikhského štátu Punjab.
Dominantou Pandžábu, čo sa náboženstva týka, je bezpochyby Amritsar. Najsvätejšie mesto vyznávačov sikhizmu a azda i najvyhľadávanejšou turistickou zastávkou danej oblasti, práve vďaka Zlatému chrámu. V ňom je uložená svätá kniha sikhov. Pre nich Amritsar znamená asi ako pre kresťanov Jeruzalem, pre moslimov Mekka, či pre hinduistov Mathura (rubrika India 2011-2012, článok Mathura, Vrindavan, Uttar Pradesh, India). Nájdete tu preto mnoho pútnikov, pre ktorých sú tu jednoduché ubytovne zdarma, resp. za symbolizckú donáciu, tzv. Ašrámi. Pre zahraničných turistov majú špeciálne oddelenie s asi štyrmi izbami plnými drevených postelí, či matracmi položenými na zemi.
Strávili sme tu dve noci, počas ktorých sa mi ušla akási kožná choroba infekčného charakteru. Podmienky tak možno neboli najideálnejšie, ale atmosféra miesta kde sme bývali, plného mladých ľudí z celého sveta, najmä z Izraelu (India zažíva v poslednom čase inváziu izraelských turistov, ktovie prečo), cestujúcich naprieč Indiou s rôznymi príbehmi, to dokonale vynahrádzalo a robilo miesto nezabudnuteľnejším. Tak či tak som od únavy spala ako bábätko a môj chrbát mi bol za tvrdú drevenú posteľ vďačný a za odmenu ma aspoň týždeň nebolel. Hneď vedľa nocľahárne pre turistov bolo veľké nádvorie, ktoré sa k večeru zapĺňalo spiacimi Indami. Cítila som sa trochu vinne, že nie všetci majú možnosť bývať v izbách a že ja ako bielokožec mám akési výsostné právo spať vo vnútri, zatiaľ čo oni ležali na kamennej dlážke pod holým nebom.
Raz denne môžete využiť možnosť najesť sa zdarma vo vývarovni pre pútnikov. Zo zvedavosti sme to samozrejme vyskúšali aj my. Sadli sme si na zem do tureckého sedu, natrčili dlane ako keď žobrete a za pár sekúnd sme v nich mali dve veľké okrúhle chlebové placky - čapati. Do plechovej tácky nám ďalší človek kydol hustej zelenej kari omáčky a iný za lyžicu sladkej žltej kokosovej ryže s miskou vody. Nešlo o žiadne kulinárske špeciality, no bolo to chutnejšie ako niektoré „zázraky", ktoré nám vyvárajú v našom indickom internáte v Agre. Fotka je rozmazaná, pretože sa fotila potajme v rýchlosti, keďže fotiť je tam zakázané.
Zlatý chrám, ktorý som doposiaľ obdivovala len z obrázkov sa nachádzal v strede vodnej nádrže obkolesenej budovami. Miesto to bolo naozaj čarovné, cítila som tam skutočný pokoj, príjemnú atmosféru, ktorá dodávala energiu a silu. Počas dňa som bola v areáli aj trikrát, len aby som si načerpala príjemnú pozitívnu energiu, ktorou ste sa dobili rýchlosťou blesku. To miesto malo skutočne váhu.
Amritsar za skorého rána.
Zlatý chrám počas dňa.
Vchod na most vedúci dovnútra chrámu.
Vnútro chrámu, resp. aspoň jeho časť.
Budovy v okolí chrámu.
Vo vodnej nádrži nazývanej Amrit Sarovar, podľa ktorej dostalo mesto svoje meno, plávalo mnoho rýb, ktoré boli pravidelne kŕmené. Vyzerali, že sa majú dobre, plážovníčky.
V okolí areálu bola aj táto udržiavaná zelená záhrada, v ktorej sme si po výdatných raňajkách príjemne zdriemli v tieni stromu.
V pozadí záhrady hnedá budova, v ktorej hale sa vydáva spomínané jedlo.
Atmosféra miesta mala iný charakter zavčas rána, počas dňa a večer, keď sa svetlá areálu rozsvietili naplno, až jas zlata oslepoval a veselo sa odrážal v hladine vody.
V jednej z budov bolo aj múzeum histórie sikhského národa. Fotky mŕtvych, ktorí boli zavraždení počas nepokojov v roku 1984 na podnet Indiry Gandhiovej, mi pripomínali galériu tvári z koncentračných táborov. Mala som husiu kožu, cítila som s nimi. Bohužiaľ v múzeu bolo zakázané fotografovať, preto ponúkam aspoň zopár obrázkov z historickej záhrady Jallianwala Bagh, v ktorej bolo v roku 1919 Britmi zabitých 2000 Indov. Inak záhrada sama o sebe nebola ničím zvláštna, či výnimočná.
Ďalším svedkom neľahkej histórie pandžábskeho národa je hranica s Pakistanom. Len 30 km (45 minút autom) od Amritsaru je hraničný priechod Attari na indickej strane - Wagah na strane pakistanskej, kde sa koná ceremónia výmeny stráži, turistické lákadlo nielen pre cudzincov. Za 100 rupií (50 Rs tam, 50 späť) sa osem miestnou dodávkou odveziete priamo na miesto činu, kde 15 minút po piatej hodine podvečer za burácania indického davu, predvádzajú svoje výkopy a pozície, pripomínajú predvádzanie kohútov na dvore. Brána tvoriaca hranicu sa na pár minút otvorí, indickí vojaci zvesia pakistanskú vlajku, pakistanskí zas tú indickú, aby si ju potom spätne odovzdali a každý tú svoju hrdo odnesie na svoje „bezpečné územie". Indovia sú skutoční patrioti. Atmosféra pár ľudí sediacich na pakistanskej strane tribúny v porovnaní s rozvášneným davom Indov bola 100 a jedna. Indovia vykrikovali Hindustan Zindabad - dlhý život Hindustanu, pričom dvíhali ruky, výskali, pískali, vrieskali, tancovali, vysmievali sa keď sa vravelo niečo na pakistanskej strane a dobre že neodpadávali od vzrušenia keď sa predvádzali indickí vojaci. Toto divadlo trvalo vďaka bohu len hodinu. Miestami to začínalo byť trochu nudné a otravné. Na základe atmosféry by som túto „parádu" prirovnala k hokejovému zápasu Majstrovstiev sveta, alebo akémukoľvek inému športovému podujatiu, po ktorom sa všetci hromadne rozutekali po svojom.
Pán usmerňovač.
Poloprázdna pakistanská strana.
A cerémonia môže začať.
Pohybovali sa rýchlosťou blesku, takmer až bežali, ak si všimnete nohy sú tesne nad zemou, ako stíhačka.
Kohútie výkopy a predvádzanie sa pred publikom, nech to má nejaké grády.
Moment otvorenia brány prebehol za hlasného burácania, revu a piskotu prítomných.
Akt zvesovania vlajok.
Amritsar s hraničným priechodom Attari sa však rozhodne oplatí vidieť. Ak už nie kvôli úžasnému silu dodávajúcemu chrámu, alebo ceremónii striedania stráží, pripomínajúceho skôr športový zápas, tak aspoň preto, aby ste postrehli ďalśí z rozdielov, ktorými diverzitná krajina akou India je priam prekypuje. Viac o rozdieloch, ktoré som na prvý pohľad postrehla, sa dozviete v nasledujúcom článku opisujúcom kultúru ľudí z Pandžábu s tou, na akú som bola doteraz bežne zvyknutá.
