To vám bol deň! Naša cesta začala 10.9. zavčas rána. O 7mej sme už pred bránou internátu vyjednávali cenu s rikšiarom. Smer bol jasný - železničná stanica Agra Fort. Početná skupinka, 15 báb a jeden chalan (chudák chlapec haha) bola pripravená prežiť jeden z ďalších úžasných dní. Cesta vlakom trvala do 55 km vzdialeného Bharatpuru neuveriteľné 3 hodiny (z pôvodne sľubovanej hodiny). Samozrejme, vlak mal už beztak hodinu a pol meškanie, keďže svoju púť začal na východnom konci Indie večer predtým. Niektorí z nás sa za ten čas stihli na stanici naraňajkovať, iní počúvali hudbu, rozprávali sa (stále sa spoznávame a ešte stále prichádzajú noví "účastníci zájazdu"), alebo len tak bezducho sedeli, počítali minúty a pozorovali okolie. V Indii sa aj na obyčajnej žel. stanici nájde mnoho úkazov, hodných pozornosti a údivu. Najprv sme zažili atak pološialených opíc a za typicky babského vrieskania sme sa rozutekali na všetky strany. S kľudom partizána si vegetili len tieto dve opustené kocky ľadu, z ktorých sa v tom teple parilo ako z mraziaku. Asi po 15 minútach si ich vyzdvihol pán z neďalekého stánku, aby schladil nápoje, ktoré predával.
Cesta preplneným vlakom, ktorý stál každých 10 minút bola krutá, ale lístok nás stál len 12 rupií na osobu (2nd class, žiadny komfort), takže sa nebolo na čo sťažovať. Pravidlo niečo za niečo (lacný lístok - urputná cesta), ktoré platí v Indii dvojnásobne, sa opäť potvrdilo. Nakoniec sme do Bharatpuru ležiaceho v Rajasthane, predsa len dorazili. Na prvý pohľad však nebolo badať prílišný rozdiel. Mesto bolo rovnako špinavé ako Agra. Nepôsobilo práve najvábivejším dojmom. Aj preto sme nestrácali už aj tak stratený čas a snažili sa čo najrýchlejšie dostať pred bránu jedného z prvých národných parkov v Indii - Keoladeo. Mali sme v pláne poobzerať vyše 360 druhov vtákov spolu s krokodílmi a inými živočíchmi, ktoré si v tomto svetovom dedičstve UNESCO spokojne nažívajú. Kúsok neporušenej prírody nám počas každodeného života v Agre bytostne chýba. Cena lístka nám však vyrazila dych. 400 rupií pre cudzincov a 20 pre domácich. Odysea vyjednávania sa zase raz mohla začať. Tentoraz nepomohli ani študentské kartičky indickej univerzity, ani registrácia na polícii potvrdzujúca, že sme rezidenti, ani milé úsmevy, či klipkanie očami. Keď sme po 10tich minútach víťazoslávne stiahli cenu aspoň na 100 rupií za osobu, prišiel pán číslo tri, ktorý vyslovil rázne NIE. Z princípu sme odmietli zaplatiť plnú sumu a pobrali sa aspoň do parčíku oproti, ktorý bol len slabou útechou.
V parku sa na nás vyrútila skupinka indických študentov, ktorí po vypustení z autobusu začali pobehovať ako zmyslov zbavení, pokrikovali Madam sem, Madam tam, cerili zubiská do kŕčovitého úsmevu, mávali a žobronili o fotku s nami. Aspoň nachvíľku sme tak mali pocit, že sme v ZOO. Objektami záujmu sme ale bohužial boli tentoraz my a nie zvieratá v Keloadeo National Park.
Ani počasie nám príliš neprialo. Bolo tak teplo, že sme sa ledva hýbali. Náš výlet teda nevychádzal práve podľa predstáv. Ako som však spomenula, v Indii si treba niektoré veci jednoducho zaslúžiť o trochu viac. A tak sme po prejdení brány, ktorá je súčasťou starodávneho opevnenia, nazývaného aj "Železná pevnosť", vošli do srdca Bharatpuru, ktoré ukrývalo zopár klenotov. Jedným z nich bol aj Kamra Palace, z ktorého fotky ponúkam. Tu sa na nás usmialo šťastie a z pôvodných 50 rupií, ktoré bežný turista zaplatí, sme zaplatili 25, vďaka vyjednávaniu s milým riaditeľom objektu. Poviete si, načo sa hádajú o každú rupiu a prečo jednoducho nepustia žilou, veď žijú len raz. Nuž asi preto, že chceme vidieť čo možno najviac a cestovať (pokiaľ Boh dá) každý týždeň. A bez stáleho príjmu, sme nútení vyžiť z úspor, ktoré máme k dispozícii, keďže štipendium nám pokrýva len životné minimum. Okrem toho je toto vyjednávanie vcelku zábavne, dvíha adrenalín a pocit zadosťučinenia, ktorý máte potom, je skutočne povznášajúci. Rovnako povznášajúca bola aj prechádzka po tomto paláci, ktorým sa od 18. storočia prechádzali významní ľudia štátu Rajasthan.
Architektúra, ktorá dostáva do kolien.
Palác Maharani Kishori, manželky vtedajšieho panovníka, nazývaný Kishori Mahal.
Zo strechy bol úžasný výhľad na mesto zo všetkých strán.
Časť tretieho z palácov ukrytého v pevnosti - Badan Singh Palace.
Za oknami strešnej časti paláca sa ukrýva múzeum. Fotografovanie v ňom bolo zakázané. Beztak nebolo príliš veľké a záživné, takže neprichádzate oveľa.
V tieni týchto orientálnych prístreškov človek zabudol na zničujúce teplo a rýchlo nabral stratenú energiu, kochajúc sa priestrannými výhľadmi na mesto. Hotová oáza pokoja.
Zvýšil čas aj na blúdenie ulicami mesta. Chudák somárik tam takto nehybne stál ktovie ako dlho. Pôsobil ako skamenelina.
Ťava na ulici nám pripomenula, že sme v štáte Rajasthan, ktorého súčasťou sú aj púšte.
Po výdatnom obede (resp. predvečeri), sme ešte stihli vidieť Ganga Mandir alias Chrám Ganga.
Časť chrámu. V pozadí vidno kúsok spomínaného opevnenia, ktoré chráni centrum mesta.
Interiér Ganga Mandir.
Posledný pohľad na mesto, ktoré nám po nie príliš vrelom privítaní, nakoniec ukázalo aj tú milšiu a očarujúcejšiu tvár. Síce sme nevideli všetko čo sme chceli, bol to milý výlet a rozhodne neľutujem.
Domov sme prišli totálne vyšťavení, ale zato plní zážitkov a dobrého pocitu z práve prežitého. Ďalší školský týždeň môže začať. Príjemná energia načerpaná, povinnosti sa budú zvládať jednoduchšie. Nabudúce nás čaká Gwalior v štáte Madhya Pradesh. Už teraz sa teším.
