Vinod pracuje ako "dievča pre všetko" v hoteli v Rišikéši, kde som ubytovaná. Jeho mesačná mzda nepresiahne 70 EUR. Je však rád, že aspoň nejakú má. V Indii s týmto platom rozhodne nie je sám.
Napriek všetkému však z neho sála pokoj a snaha radovať sa zo života aj napriek každodennému stereotypu. Je neskutočné úctivý, s dávkou pokory.
Jeho oči sú úprimné a živé aj napriek neľahkej životnej situácii. Jeho žena s dvoma malými synmi (6 a 9 rokov) žije vo vysokohorskej dedinke vzdialenej 200 km. "A to ti nie je za nimi smutno?", pýtam sa, akoby mi odpoveď nebola už vopred jasná. "Áno Madam, je a veľmi, ale v dedine by som nenašiel prácu. Tu mám aspoň ubytovanie a stravu zadarmo a zarobené peniaze tak môžem posielať rodine. Deti už chodia do školy!" Tentokrát namiesto smútku cítiť z jeho slov hrdosť rodiča. "Každý deň im volám. Keď chcem počuť aj deti zavolám cez deň, no keď sa chcem vkľude porozprávať s manželkou, zavolám po 10tej, vtedy už deti spia", potmehútsky sa usmeje. Vinod sa ženil 6.12.2006. Vtedy mal 27 rokov.
"Viete Madam", hovorí mi "práca nie je dobrá, veľa práce a zlé peniaze". Chápem a súcitím s ním. Ako by som mu len mohla pomôcť? Zažil si už prácu v džugli najväčšieho a od roku 2014 už aj najľudnatejšieho mesta Indie - Dillí. 15 rokov. Sám hovorí, že robil už takmer všetko, čo hneď potvrdzuje vymenovaním dlhého zoznamu. Lenivý teda nie je a záber jeho skúseností je naozaj široký. Okrem toho prežiť niekde, kde sú ľudia pomerne arogantní a kde peniaze vládnu ľuďmi 15 rokov je pre mňa neuveriteľne dlhá doba. O to viac, keď si predstavím, koľko námahy ho muselo stáť nestratiť čistotu svojho vnútorného ja, nezatrpknúť a uchovať tú dobrotivú iskru v očiach, ktorá ma vždy pohladí.
Je streda a ja opäť pracujem na streche nášho hotela. Je tu nádherný výhľad, denné svetlo, pokoj a dobrý internet. Ideálne miesto pre produktivitu v 21. storočí. A síce je len polovica Marca, čo tu na severe vnímajú ešte ako záver zimného obdobia, dnes je akosi teplejšie. Pokúšam sa zapnúť ventilátor no nefunguje. Zrejme výpadok elektriny, typické... a už sa vyzliekam do trička na ramienka. Som tu sama, takže to nebude nikomu prekážať. V Indii by som si to inak nedovolila. Asi o pol hodinu ma príde pozrieť Vinod. "Ako sa máte Madam?", pýta sa s úsmevom na tvári. "Celkom fajn, akurát mi je trochu teplo, ventilátor nefunguje". Podíde bližšie, stlačí vypínač a... ZÁZRAK! Ventilátor sa v momente roztočí. "Wow, Vinod, ty si kúzelník!"
"Ale kdeže Madam, žiadny kúzelník. Ono je to v živote tak, že keď po niečom túžite hľadáte tu i tam, všade navôkol a pritom máte to pravé šťastie vo vlastných rukách, ukryté v sebe, rovno pod nosom."
Ostala som sedieť ako obarená. Síce jeho odpoveď znela akoby vytrhnutá z kontextu, no odkaz, ktorý mi odovzdal ma nechal ponorenú v myšlienkach ešte dobrých pár minút. Život nás vskutku neustále učí, je len na nás nakoľko sme pripravení, či otvorení počúvať a prijímať dané lekcie.
Ďakujem Vinod a prajem ti veľa šťastia, snáď sa ti čoskoro podarí zvítať sa so svojou milovanou rodinou.
