Spôsobov ako sa prepraviť z bodu A do bodu B, je v Bombaji hneď niekoľko. Ja som však, až do včera, vyskúšala jediný prostriedok a tým je rikša. Je to pomerne jednoduchý a relatívne komfortný spôsob, aj keď výrazne drahší ako tie ostatné. Vyjdete na ulicu, vystrčením ruky dáte znamenie, "boss" sa pri vás pristaví, poviete názov štvrte a najbližšie sa nachádzajúcej známej cesty pri mieste, kam máte namierené a mladý pán (občas je to pán postarší, no niekedy doslova adolescent, pri ktorom len dúfate, že má na šoférovanie oprávnenie) sa rozhodne, či vás zvezie alebo nie. Neverili by ste, ale niekedy sú dosť vyberaví. Najmä vtedy, keď nejdete až tak ďaleko, ako by si to predstavoval, a teda nestihne vyskúšať všetky možné triky, ako z vás dostať čo najviac peňazí. Myslím, že pomaly, ale iste začínam byť v tomto smere paranoidná. Ono nie všetci sú až takí zlí. Niektorí sú naozaj solídni a ctia si vás, ako jeho chlebodarcu. Ale predsa len, obozretnosti nie je nikdy dosť.
Druhý problém pri pokuse o privolanie rikši nastáva, keď prší. Vtedy mnoho ľudí vymení autobus, za tento menej mokrý spôsob dopravy a nájsť niektorého voľného je niekedy problém. Dôvod je ten, že cesty majú veľmi nerovnomerný povrch, a tak keď padne výdatná spŕška, polovica ulíc a frekventovaných trás sa zmení na kupko a vy si len vyberáte, ktorý bazén poctíte svojou návštevou. Je teda pochopiteľné, že radšej zaplatíte viac za to, aby ste sa dostali v suchom stave až pred vchod do práce, bytu, či hocikde inde, namiesto toho, aby ste rovno z autobusu, ktoré len spomaľujú (zastavujú výnimočne), vyskočili do po kolená hlbokej mláky. Pred očami sa vám tak zračia obrazy, aké máte možnosť sledovať v televíznych novinách v obdobiach povodní. Občas mi to však pripomenie Nitru, na ktorej mini bazéniky, už po týchto zážitkoch, rozhodne nebudem budúci semester nadávať! Pre lepšiu predstavivosť ponúkam pár fotiek, ktoré som zachytila jedno ráno, cestou do práce. Podotýkam, že boli fotené zo spomínanej rikši, a tak veľa preborných záberov nenameliete, ani keby ste boli neviem aký kúzelník.
Obrázok Baťovskej reklamy na buse som si nechala na záver série ako perličku. Už som videla aj jeho obchod. Nie je to super? Až keď ste ďaleko od domova, uvedomíte si, akú úžasnú prácu tento človek odviedol a čo vlastne dokázal! Aj keď samozrejme nikto v Indii netuší nič o jeho pôvode, ani nevedia, že je to priezvisko konkrétneho človeka. Mňa to však, ani neviem prečo, zahrialo pri srdci a aspoň na moment mi tak pripomenulo domov. A zimný semester, kedy som brigádovala v Nitrianskom Baťovi. Touto cestou zdravím Zuzku S., ktorá si momentálne užíva UK lifestyle.
Avšak späť k doprave. Vzhľadom k tomu, že som bola dnes opäť presunutá do officu v štvrti Bandra a nasledujúce dva dni do officu v štvrti Andheri, rozhodla som sa, že vyskúšam cestovanie vlakom (z ekonomických dôvodov). Keď som sa o tom zmienila svojim spolubývajúcim, pozerali na mňa ako na chorú a odporučili mi, aby som sa tam pred tým šla pozrieť, že možno zmením názor a ustúpim od svojho pôvodného plánu. Nešla som. Popravde, chcela som to skúsiť, lákalo ma to a potrebovala som si to odskúšať na vlastnej koži, nie vedieť o tom z počutia. Nadopovaná užitočnými radami mojej spolubývajúcej, som sa odhodlaná vydala na svoje dobrodružstvo. Pre informáciu, Bombaj je jeden úzky dlhý slíž (tak trochu rozvaľkaný), stredom ktorého sa tiahne železničná trať a tá ho delí na jeho západnú a východnú časť. No dobre ten stred nie je až takým stredom, ako vidíte. Každopádne plán bol pevne daný. Dostať sa z Goregaon West station do Bandra West station.
Na mape to síce nevyzerá až tak ďaleko, ale verte mi, presun z vyznačeného bodu A do vyznačeného bodu B trvá vlakom 25 minút (a to bez zápchy, s občasnými zástavkami). Neviem v akej mierke robia mapy, ale všetko sa zdá tak blízko. V skutočnosti je to prudko ďaleko. Vôbec sa tu neoplatí chodiť pešo. Ani na miesta nie príliš vzdialené, ktoré by ste možno doma v pohode prešli. Pri tom kvante ľudí, smradu, premávke a všetkom popritom (čudné pohľady, špina, blato) si to radšej trikrát rozmyslíte a všade sa vozíte. Systém bombajských vlakov je teda nasledovný. Prídete na stanicu, kde si vystojíte 10 minútovú radu na spiatočný lístok (čo je v porovnaní s čakacou dobou na našom štúdijnom oddelení priam luxus!). Podľa inštrukcií spolubývajúcej sa nadchodom presuniete na platformu č. 2, kde sa postavíte napravo. Ak nemáte tieto inštrukie, mohol by nastať problém, lebo všetky značky sú z nepochopiteľných dovôdov v ich jazyku a ich písmom. Aj napriek tomu, že niektorí hovoria anglicky, nie je to žiadna sláva.
Snažíte sa pridružiť k skupinke žien, stojacej vedľa skupinky mužov. Vzhľadom na to, že vlaky sú viac než plné, ba priam prekypujúce, majú tu vagóny rozdelené na čisto ženské a čisto mužské. Aby tak zabránili šanteniu sexuálnych deviantov, vyhľadávajúcich davy na uspokojenie svojich potrieb. K tejto téme sa ale vrátim neskôr. S prichádzajúcim vlakom vo vás narastá aj stres. Dokážem sa prebojovať do vlaku? To je otázka! Ľudia začínajú vyskakovať zo spomaľujúceho stroja. Ten zastaví len na 10-15 sekúnd, takže celý proces sa musí udiať naozaj rýchlo. Ženy kričia čalo čalo (písané foneticky, znamená poďme poďme), ochkajú, aukajú, niektoré sa snažia v poslednej chvíli naskočiť do pohýnajúceho sa vlaku. Neviem, či by som bola ochotná až tak riskovať život, keď vlaky chodia každých desať minút. Ale po štatistikách úmrtí na železničných staniciach v Bombaji radšej nejdem pátrať. Niektoré ženy mali pri tom na rukách malé deti, ktoré revali odušu.
Keď ste už víťazoslávne vo vnútri, prajete si byť radšej vonku. Telo na tele, stojíte na špičkách, Jednou rukou sa snažíte chrániť kabelku, aby vás neokradli, alebo aby sa nestratila v dave, tou druhou sa kŕčovite držíte príchytky visiacej zo stropu, pričom vašej ruke robia spoločnosť tri ďalšie. Vďaka bohu za očkovanie proti žltačke! Našťastie som vo všeobecnosti vyššia ako nežné osadenstvo Indie a preto mám aký taký prehľad. Avšak to je zároveň aj to jediné, pretože kontorlu nad situáciou nemám žiadnu. Aspoň že o balance sa nemusíte starať. V tej tlačenici nemáte kde padnúť. Ste radi, že dýchate. Som jediné bielokožné indivíduum vo vagóne. A možno aj v celom vlaku. Ale až tak si nefandím. Pozorujem zúfalo sa snažiace ženy, ktoré sa predierajú k druhému východu. Niekedy totiž nevystupujete na tej strane ako ste nastúpili. A tak pretlačiť úspešne tých pár metrov je boj o život! Zároveň v duchu počítate zástavky. Nič také ako ohlasovanie, či značenie nie je. Potom vystúpite, resp. vyskočíte z vagónu, pričom narážate do vchádzajúcich ľudí, a tak sa môžete dostiať nechtiac opäť dnu. Niekedy sa nestihnete pretlačiť von, preto sa odveziete o zástavku ďalej. Ja som mala šťastie, teta za mnou už nie. Rozhodne nepoteší.
Myslíte si, že najhoršie máte za sebou a v duchu ste na seba hrdí ako ste to všetko samy zvládli. Ale omyl. Ozajstná skúška ešte len prichádza. Musíte sa dostať preplneným schodiskom na nadchod, kde už separované rady podľa pohlavia neexistujú. A tak sa dostávame k spomínanému problému sexuálnych deviantov. Bezpečne sa minimálne zo dvaja počas výstupu na vás nalepia, s výrazom : "Ja nič, ja muzikant." Zatiaľ som si vystačila s pohľadom vraha a ostrým šťuchancom od lakťa do hrude. Ale v tej tlačenici sa ani nemôžete rozohnať akoby ste chceli, plus stále si chránite kabelku, čiže možnosti sú obmedzené. Pre istotu mám v zásobe formulky typu: "POLICE! POLICE!", čoho sa boja ako čert kríža a zaručene by sa okolo mňa do dvoch sekúnd vytvorilo kruhovité vákuum priestoru. Dúfam však, že to nebudem musieť nikdy skúšať. Nakoniec sa ale dostanete na nadchod a podľa potreby zabočíte buď na západnú, alebo východnú časť Bombaja. A tradáááá, ste vonku. Mission completed!!!
Pre porovnanie, spiatočná jazda rikkšou vás na tej istej trase vyjde okolo 180 rupií. Vlakom je to 12 rupií. Podotýkam, že sa jedná o spiatočnú cenu cesty, čiže obojsmerne. Avšak z domu sa musíte dostať na stanicu zas len rikšou, rovnako aj z výstupnej do officu, plus to isté aj naspäť. Dokopy to teda na trase Goregaon West - Bandra West činí 50 rupií. A potom, že nechoď vlakom! Chcem ešte podotknúť, že naozaj nepreháňam a tento detailný popis, aj keď subjektívny, je založená na čírej pravde a skutočnosti a aj napriek tomu, je to ešte stále málo oproti realite. Kto neverí, nech si to vyskúša (plus chlapi majú v mnohom výhodu).
((bombajskastanica))
((mumbaiskastanica))
Úplne na záver mám pre vás malú hádanku: "Kde je to? Čo je to?"
