Po vizite mi zavolal konzul a poprosil, či by mohol hovoriť s ošetrujúcim lekárom. V priebehu piatich dní sa ich ale vedľa mojej posteli vystriedalo niekoľko a ja som netušila, ktorý má byť ten "môj". Nabehla som teda do miestnosti medzi doktorov, ťahajúc popri sebe kvapačku na kolieskach a s ospravedlnením, že ruším, žiadala, aby niekto hovoril s konzulom. Odmietli. Pred nimi som mu tak do telefónu povedala, to čo už aj tak sám počul. Cítila som sa trápne. Konzul tak aspoň navrhol, či by ich mohol kontaktovať cez číslo nemocnice, ktoré by mu poskytli.
Komunikácia nemocnice s poisťovňou sa tiež nehýbala vpred a ja som sa začínala cítiť skôr ako ústredňa a nie pacient, ktorý by mal oddychovať. Nezáujem nemocnice ma neprekvapoval, v noci nám na oddelení kolabovala teta a nikto si ju nevšimol dovtedy, kým som nešla osobne do miestnosti pre sestry niekoho zavolať. Som tak naivná a hlúpa alebo je to tu tak zaužívané a všetci to len slepo rešpektujú? Veď ľudí je dosť, jeden hore - dole. Kruté, ale asi tomu bude tak.
Poobede na mňa čakalo viacero prekvapení. Počas návštevných hodín vidím ku mne kráčať ženu, belošku. Divné, nikdy som ju tu predtým nevidela. Prišla vraj vyzdvihnúť svoju známu Srílančanku, ktorú dnes prepúšťajú a tá jej o mne povedala. Závidela som jej. Sama som si priala byť prepustená, no nič tomu nenasvedčovalo a čas sa zdal byť v mojom prípade viac nepriateľom ako spojencom. Beh na dlhé trate. Od belošky som sa dozvedela, že je Belgičanka a na Srí Lanke žije už 2 roky. Predtým vraj pracovala neprestajne deň noc, až s tým sekla. Dnes nerobí nič, len si naplno užíva a je spokojná. Ďalšia z prebudených obetí systému západu, pomyslela som si.
O prekvapenie číslo 2 sa dnes zaslúžila jedna z praktikantiek, mojich obľúbených študentov. Natešená Mithila mi počas pauzy prišla s úsmevom zvestovať dobrú správu: "Martina, nemáš žltačku typu A!" S radosťou som však bola opatrná. "Znamená to teda, že mám Béčko?", pýtam sa. Ved to je horšie! "To ešte nevieme, ale A to nie je."
Paráda. Návšteva i správa ma vyčerpali dostatočne na to, aby som sa prevalila na bok a priala si zaspať s nádejou, že sa mi bude snívať niečo pekné, niečo čo ma odnesie ďaleko od prežívanej reality plnej čakania a neistoty. Možno sa mi v sne zjaví písmeno, vďaka ktorému sa diagnostikujem aj sama. Bola som slabá. No miesto spánku sa pri mojej posteli zastavil doktor (opäť iný - koľko ich tu vôbec majú???). "Martina, nemáš žltačku typu B!", vyrazil mi dych. "Prosím? Takže ak nemám A ani B, čo mi teda je?". "O Áčku ešte nič nevieme, čakáme na výsledky, ale béčko je horšie, tak môžeš byť rada." "Ale dnes mi predsa povedali, že nemám Áčko, teraz mi vy vravíte, že nemám Béčko, tak kde je pravda?" "Kto ti to povedal? Počkaj, o chvíľu prídem."
Chcelo sa mi už plakať, ale zlosť slzy predbehla. Evidentne v tom mali chaos a bolo im jedno akú správu zdelia pacientovi. Čo kebyže mi dávajú vedieť o nejakej vážnejšej chorobe, od ktorej doslova závisí to, či prežijem, uvažovala som. Jeden povie že ju nemám, ja sa začnem tešiť a druhý to vzápätí poprie? Na obdobné psychické výkyvy som nemala chuť a môjmu stavu to nepomáhalo. Cítila som sa bezmocne. "Drámu" rozuzlil až ďalší doktor so záverom viac než prekvapivým. Nemám hepatitídu A ani B. Takže moje očkovania predsa len nezlyhali, potešila som sa v duchu! No zároveň som tak otvorila dvere ďalším pochybnostiam. Čo mi teda je? A dokedy to chcú zisťovať? Keď mi je ťažko, zvyknem sa utešovať formulkou: "To nič, hlavne, že sme všetci zdraví!" No tá mi teraz akosi nezapadala do kontextu. Zdravie som si tak každým dňom začínala vážiť čoraz viac.
Rozhodla som sa neuvažovať. Aj tak by som nič nezmenilo. Ostávalo jediné, opäť čakať. Zdá sa vám to únavné a nekonečné? Áno, presne také to bolo! Aspoň, že podvečer prišla za mnou Hasanthi, ďalšia v rade nemocničných anjelov. Bývalá spolužiačka z indickej Agry sa od Samalie dopočula o mojom stave a tak sem cestovala len preto, aby ma navštívila. Až ďaleko od domova si človek uvedomí aké vzácne sú medziľudské vzťahy a ako mnoho znamenajú pre ľudský život (no najmä pre psychiku). Žiadne klišé, ale holý fakt. Hasanthi so sebou doniesla notebook s internetom a tak som si mohla KONEČNE pozrieť maily, ale najmä, spojiť sa s našimi. Tí až dodnes, 5 dní od mojej hospitalizácie vedeli len toľko, že som v nemocnici na Srí Lanke s podozrením na hepatitídu, ale inak som v poriadku, aby sa nestrachovali.
Poukazovala som im miesto, kde ležím, biely povlak, ktorý z jazyka ešte stále nemizol, žlté očné bielka, na čo sestra zareagovala so značným hnusom okoreneným poznámkou, že ma takto ani nepustí do izby. Celý rozhovor som viedla v humornom duchu, nemalo význam sťažovať sa. Okrem toho som sa ešte stále cítila zodpovedná za svoj stav, aj keď som naozaj nechcela ochorieť. No predovšetkým som bola rada, že ich vôbec počujem a vidím! Dodalo mi to potrebnú silu a zrazu bolo pre mňa všetko ostatné nepodstatné. Nech je to čokoľvek, vylieči sa to. Zajtra svitne nový deň a s ním aj nové riešenia. A veruže tak aj bolo. S piatkom sa začala písať ďalšia kapitola žltačkovej odysey, tentoraz pod názvom Colombo. No ešte predtým aktuálny stav zažltnutosti.
