Z nervozity ma vyrušila až vrava, ktorá sa ozývala z ulice. Voľby pre štát Uttar Pradesh, v ktorom sa Agra nachádza už predsa boli, aj Holi - festival farieb sa dávno skončil. Tak čo sa to tam deje? Bola som príliš lenivá ísť sa pozrieť z okna. Aj tak by som cez ten múr, za ktorým nás tu držia nič nevidela. Preto len kamoške Janke na skype sucho oznamujem, že tu zase máme jeden z tých šibnutých protestov, či pochodov, ktoré Indovia tak milujú a vo veľkom praktizujú. Po ani nie piatich piatich minútach nastalo opäť tradičné „ticho". Ozýval sa len ruch ulice, bežné sústavné trúbenie áut, chrámové oslavy a občas nejaké zakričanie, či menšia pouličná hádka. Situácii som tak neprikladala vážnosť a pomerne rýchlo na ňu zabudla. Človek sa tu po čase stane ľahko slepým a hluchým voči veciam, ktoré sa okolo neho dejú. Je to tak ľahšie a jednoduchšie, keďže ich je každý deň neúrekom a nedá sa zaoberať každou smietkou, či hádkou, ktorá sa na ulici zomelie. Aby si človek zachoval ako taký zdravý rozum, treba si držať odstup a mať okolo seba bublinu. Aj keď úprimne, občas mám o tom svojom „zdravom" rozume značné pochybnosti. Dlhodobý pobyt v tejto úžasnej, ale inak extrémne šialenej krajine na mne už stihol zanechať stopy. India ma infikovala (v prenesenom zmysle slova, nemusíš sa obávať mami, som inak zdravá ako buk, „no bacteria", pamatáš?).
Sediac v jedálni pri večeri kamoška začala vyzvedať, či sme to poobede počuli aj my. Samozrejme, že áno, nedalo sa nepočuť. Šla si na ulicu kúpiť papáju. Jednu z tých, ktoré sú v tomto ročnom období zrelé a sladučké ako med. Po ceste späť už len vidí, ako policajné auto zrazilo chlapčeka. Ten na mieste umrel. A to auto? Šlo si ďalej akoby sa nechumelilo. Ľudia na ulici začali do auta hádzať kamene a kričať, aby ho nejakým spôsobom zastavili. Neviem či sa podarilo. No pochybujem. Viem aj to, že chlapček, alebo skôr jeho rodina (pokiaľ nebol z extrémne bohatej rodiny, čo nebol, inak by sa nepohyboval po ulici len tak a už tobôž nie po tej našej) nedostanú žiadne odškodné. Dokonca tento trestný čin nebude zapísaný ani v papieroch a nik zaň nepôjde sedieť. Chlapček bol chodec. Pre záznam nehody by musel byť minimálne na motorke, kedy je (údajne) záznam povinnosťou. Aj taký bicykel je stále málo a všetko sa dá krásne ututlať. Okrem toho, bolo to policajné auto. Čo samo o sebe poukazuje na rozuzlenie príbehu. Nikomu sa nič nestane, nikto nepôjde za mreže, všetko sa krásne ututle a rodine sa vyhrážkami zalepia ústa. Ľudia tu nechcú mať problémy s políciou, ktorá je aj tak skorumpovaná. Rovnako ako väčšina úradníkov, s ktorými niečo vybavovať je „radosť a potešenie" samo.
K tejto problematike je dobré prečítať si knihu The White Tiger od indického spisovateľa Aravinda Adigu. Nechcem byť skeptická, aj keď zrejme som. Samozrejme budem len rada, ak sa príbeh skončí inak - spravodlivejšie. No zároveň o tom silne pochybujem. Jediné čo tak môžem urobiť, je aspoň napísať tento článok venovaný mŕtvemu chlapčekovi, aby sa o jeho smrti dozvedeli aj kdesi v malom Slovensku v strede Európy. Nech mu je zem ľahká.
Nuž, aj taká vie byť India. Tá skutočná, v ktorej sa žije každodenný život so všetkými radosťami a starosťami a neobjavujú sa len turisticky známe a krásne miesta, ktoré sú len akousi ilúziou, či obalom pre knihu príbehov o tých skutočných ľuďoch.
