Ľudia Orchhy boli, na rozdiel od tých turistami rozmaznaných v Khajurahu, veľmi milí, ochotní pomôcť, či poradiť, viac usmievaví a menej otravní. Atmosféra tohto mesta bola po hektickejšom, okolo Kamasutry sa točiaceho Khajuraha, balzamom na dušu. Tu som sa ani v tom najväčšom dave necítila nepríjemne a mohla sa spokojne bez obáv nadýchnuť. Aj napriek nie príliš veľkej rozlohe tu môžete nájsť rozmanité body záujmu. Jedným z najpopulárnejších je palác, postavený v 16. storočí.
Komnaty, ktoré kedysi pulzovali životom.
Ako i šírošíre výhľady na mesto a jeho okolie.
Chrám Ram Raja.
Neviem, či sme mali šťastie, alebo to bola len náhoda, no v chráme Chatturbhuj si nás odchytil mladý chlapík, ktorý pre nás otvoril schodisko vedúce na strechy veží. Vysoké schody dali našim zadkom zabrať, no za ten výhľad to stálo. Na vežiach chrámu sídlili vo svojich hniezdach orly, ktoré dofarbovali papagáje. Vánok pofukoval, zatiaľ čo sa slnko prehuplo do druhej polovice dráhy na dennej oblohe. Chlapík rozprával príbehy, vysvetľoval čo kde je a skákal zo strechy na strechu. Pripomínal mi „Quasimoda" tancujúceho po žleboch Notre Damu v Paríži. Bol vtipný. Zrejme v chráme nemajú núdzu o budiče nálady. Strávili sme tam vo výške pol hodinu. Len my a crazy Quasimodo. Môže nám byť ešte lepšie?
Obchodíky pred chrámom boli skutočne rôznofarebné.
Quasi bol hotový model. Až som si miestami nebola istá jeho orientáciou. Odviazaný to typ.
Palác a chrám nás vcelku vyčerpali. A tak najlepšie miesto, kde nabrať späť stratenú energiu, je rieka obkolesená štyrmi pomníkmi, kde nás na lavičke v tieni stromov osvieži čerstvo kúpená guava. Ani som nevedela, že guava je taká chutná.
Spolu so západom slnka sme povedali zbohom dennej Orchhi výhľadom z balkóna chrámu Lakshman, nachádzajúceho sa na miernom vŕšku, len pár metrov od centra mesta. Všade sa dá bez námahy dostať pešo. Nič nie je príliš ďaleko.
Maľby na vnútorných stenách chrámu rozprávali mnoho príbehov, pripomínajúce mytologické báje starého Grécka. Správca chrámu nám všetko ochotne povysvetľoval. Nezabudol podotknúť, čím je chrám výnimočný. Je to jeho pôdorys, ktorý je štvorcom, trojuholníkom a kruhom zároveň. Že nemožné? Možno, no nie v Indii!
Celý deň nám robili spoločnosť dvaja 12 roční chalani. Ráno sme sa ich opýtali na cestu a odvtedy sa nás nepustili. Neboli dotieraví, len detsky zvedaví. Lámanou angličtinou sa zaujímali odkiaľ sme, čo robime, ako sa nám páči ich mesto, aby sme im na oplátku odpovedali lámanou hindi. Boli milí, hraví a slušne vychovaní. Zatiaľ nepokazení dobou. Dva páry nevinných, dobrých oči. Získali si nás.
Ku večeru sme sa zložili v jednej z reštaurácii, aby sme dávkou chutného jedla zavŕšili produktívne strávený deň. No chlapci ostali stáť opodiaľ. Neodvážili sa priblížiť. Chceli sme ich aspoň na niečo pozvať. Veď nám toho toľko ukázali, no odmietli. Nechceli prijať ani kúpenú sladkosť. Možno sa len hanbili. Po určitom čase prehovárania sme sa ale rozhodli, že im kúpime aspoň horúcu čokoládu. Veď čo je to za dieťa, ktoré povie nie teplému kakau? Okrem toho vonku sa celkom ochladilo a oni mali len kraťasy a tričká, zatiaľ čo my sme obliekali mikinu číslo dva. Nakoniec sa nechali presvedčiť. Tešili sa. Na otázku ako im chutí, odpovedali, že to ešte nikdy nepili a že je to veľmi dobré. Prišlo mi ľúto. Ani neviem prečo. No ako malá som mohla mať kakaa koľko sa mi zachcelo. Vlastne mohla som mať všetkého čo sa mi zažiadalo a oni pili v 12tich rokoch svoje prvé teplé kakao. Kúpila som im k nemu keksíky. Viem, že ich tým nespasím. Viem aj to, že niečo ako záchranu nepotrebujú, pretože sú šťastní a spokojní s tým čo majú. Sú skromní. Nie ako my, vychovaní v dostatku, schopní neustále sa sťažovať aj napriek blahobytu.
Po večeri sa šli chlapci od vďaky roztrhnúť, aby nám vybavili rikšu, či autobus späť do Jhansi, kde nás už čakal vlak do Agry. Behali hore - dolu a nám nakázali, aby sme len čakali. Nechceli ani počuť o tom, že by sme si to zorganizovali samé. Boli vážne zlatí. Na rozlúčku dostali od každej z nás božtek na líčko a silné objatie. Ostali síce zaskočení, no s úsmevom bežali mávajúc za našou rikšou pekných pár metrov, až kým sme sa úplne nestratili za kopcom. Na tých dvoch len tak ľahko nezabudnem. A aby toho nebolo málo, po ceste sme stretli „Quasimoda", ktorý nám otvoril dvere na strechu chrámu. Na rozlúčku zakričal naše mená a ja som mala pocit, že som opúšťam miesto, ktoré dobre poznám, akoby som bola jeho súčasťou, jedna z jeho ľudí. Srdce sa mi kúpalo v bazeníku blaženosti. V Orchhi som nemohla prežiť krajší deň. Ďakujem.
