Mesto existuje len od druhej polovice 18. storočia, je teda pomerne mladé, no aj napriek tomu malo čo zo svojej histórie ponúknuť. Už cestou z autobusovej stanice sme mali s kamoškou z Ruska Katiou možnosť pozorovať to, v čom sa Patiala líšila od nami doposiaľ navštívených miest. Ulice boli užšie, preplnenejšie obchodíkmi s tovarom od výmyslu sveta, zdali sa mi viac kompaktnejšie, aj keď pôsobili dojmom labyrintu. Kebyže sa mám spoľahnúť na vlastný orientačný zmysel, určite pri prvej obdočke zablúdim, pretože všetky minikrižovatky vyzerali na jedno kopyto a orientačných bodov bolo málo. Aj napriek tomu som ale z mesta cítila príjemnú atmosféru, akoby to bola jedna veľká dedina, kde každý každého pozná a všetko je akési súdržnejšie.
Bežný život ˇpoľnohospodárskeho pandžábu. Predsalen bol piatok, pracovný deň.
Jeden z chrámov.
Mohindra college (na školu vcelku pekná, honosná budova).
Našou prvou zastávkou bola Qila Mubarak alias Mubarakova pevnosť, ktorá sa nachádzala v strede mesta. Hneď pri vstupe nás privítali dvaja mužne vyzerajúci sikhskí strážcovia (áno, mám na sikhov očividne slabosť, ale čo narobíte, keď tie turbany tak dobre vyzerajú a ich telá sú naozaj dobre stavané?!). Bolo badať, že tu na bielych turistov nie sú veľmi zvyknutí, no nedali sa zaskočiť a privítali nás širokým úsmevom. Ochotne vysvetlili, že ide o rezidenciu vtedajších mocipánov a ich rodín, v ktorej vnútri sa nachádza aj múzeum, kde je vstup zdarma. Slovo zadarmo vyslovili so značným prízvukom, netuším prečo. Keďže sme boli po týždni v neustálom pohybe dosť nabalené a aj značne vyčerpané, poprosili sme ich, či by sme si u nich nemohli na pár minút, kým si to tam obzrieme, odložiť naše veci. Na to už síce neodpovedali s takým nadšením, ale súhlasili. Mohli sme si preto s ľahkosťou vychutnať ďalšiu prechádzku do minulosti. Milujem tieto cestovania v čase.
Areál a celkovo komplex pevnosti pôsobil ošarpaným dojmom. Očividne sa tam o to nikto príliš nestaral. Kde tu sa síce objavili nápisy, ako „prebiehajúca reštaurácia", no nikde nikoho, všetko tam stálo osamelé, akoby to tam ležalo storočia. Objekt bol prázdny. Okrem nás tam boli len traja mladí Indovia, ktorí sa nás snažili z diaľky odfotiť telefónom. Už poznáme tieto ich triky, kedy sa tvária, že akože telefonujú, či ťukajú niečo do mobilu, pričom sa nás pokúšajú „nenápadne" odfotiť. Zvyčajne nad tým už len zvykneme mávnuť rukou a pousmiať sa. Keď ich to urobí šťastnejšími, nech si fotia. Môj postoj sa tak s nadšeného a mne lichotiaceho fotenia sa na začiatku pobytu, cez revolučné odmietanie a zakrývanie tváre v nasledujúcich mesiacoch, ustálil na rezignovanom nevzrušovaní sa, plného flegmatizmu.
V múzeu, ktoré bolo ZADARMO (ako prízvukovali stráže), bolo len zopár zbraní, nožov,brnení a nábytku z čias, kedy to tu žilo. Síce sa tam nesmelo fotiť, no keďže som ani nič závratné nevidela, neprekážalo mi to. Neviem, možno som po toľkých návštevách podobných zariadení už nadobro stratila zmysel pre krásu a všetko mi tak príde rovnaké, keď nie modré, tak aspoň bledomodré a moja myseľ sa prirodzene utieka k suchému konštatovaniu, no dané múzeum ma skutočne príliš neohúrilo. A možno len nemám k podobným veciam vybudovaný dostatočne silný vzťah.
Vtedajšie nádvorie paláca.
Kedysi to okolo toho krbu muselo vyzerat príjemne.
Pevnosť, do ktorej budov vo vnútri bol vstup z dôvodu spomínanej snahy o rekonštrukciu zakázaný a dala sa obkrúžiť len cestičkou vedúcou okolo, pôsobila ustaraným dojmom. Akoby vedela, že čas jej slávy, kedy v nej pulzoval život jedna radosť je dávno preč a preto len bezducho, schátralo stála ako svedok svojej doby. Jej múry, síce boli majestátne a svojho času určite obdivuhodné, no teraz pôsobili trochu chladne. Cítila som však, že keby vedeli rozprávať, rozpovedali by množstvo príbehov, nad ktorými by som s nemým úžasom otvárala ústa.
Okrem pevnosti ponúka Patiala ešte oblasť, kde sa za oných čias nachádzala obrovská nádrž naplnená vodou, cez ktorú viedol dlhý most, obkolesená budovami. Nádrž tam stála aj dnes, avšak prázdna. Už počas cesty k tomuto komplexu sa mi zdalo, že tam prúdi akosi veľa ľudí. Hovorím si, možno je to zaujímavejšie ako navštívená pevnosť, mám sa teda na čo tešiť. To sme však ešte netušili, že sa nám Patialu podarilo navštíviť práve v čase, keď sa tam konal týždňový festival ktovie čoho a obrovská nádrž je preplnená stánkami, kolotočmi a pódiami, na ktorých predvádzali umelci svoje tanečné, či hudobné kúsky. S Katiou sme sa na seba so smiechom pozreli a zahlásili už toľko opakovanú formulku: „Just our style, as always!" Neviem prečo, možno to bude naším pozitívnym naladením a otvoreným prístupom, ale zvykneme priťahovať udalosti, ktoré nás vždy niečím prekvapia a správne okorenia daný výlet. Takmer všade kam ideme sa nám stáva, že vystihneme tú najlepšiu možnú chvíľu na návštevu, kedy sa napríklad v meste koná zaujímavý festival, či nejaký pochod o ktorom sme ani len netušili, alebo si stopneme zaujímavých ľudí, či zaujímaví ľudia oslovia nás, alebo sa nechtiac (skutočne nechtiac) odvezieme vlakom z Delhi do Agry zadarmo bez lístka, resp. sa manažér hotela, v ktorom sme ubytované rozhodne, že nám dá nečakanú zľavu, len tak, nezištne, bez toho, aby mal v úmysle očistiť si karmu. Až mám niekedy pocit, akoby nám India chcela sama od seba ukázať tú najlepšiu možnú tvár a prekvapovať nás drobnosťami, ktoré potešia a za ktoré si ju spätne vážime. Vie, že to dokážeme oceniť.
Stánky na festivale boli úchvatné, plné všakovakých vecí, zaujímavých i zbytočných, počnúc masívnym dreveným nábytkom, cez dekorácie s bytovými doplnkami, končiac odevom a obuvou, sekciu s občerstvením nevynímajúc.
Lampióniky. Predsalen bolo niečo krátko po Diwali - festivale svetiel.
Vstup na spomínaný most, ktorý sa tiahne ponad prázdnu nádrž.
Nádrž plná stánov s hnedožltým mostom v pozadí.
Socha Francúzky, ktorá sa stala indickou maharáni, manžela jedného z patialských mocipánov. Pripomenulo mi to príbeh španielky, ktorá sa vydala za maharadžu v Kapurthale, ktorá sa tiež nachádza v Punjabe, no bohužial sa nám ju nepodarilo navštíviť. Atmosféru tej doby a miesta však skvele opisuje Javier Moro vo svojej knihe Indická princezná.
Slnko neúprosne pieklo a zásobník energie v našich telách hlásil alarmujúcu červenú. Preto sme šli do reštaurácie neďaleko pevnosti, kde sme si objednali doposiaľ najlepší Palak Paneer (indický kravský syr v špenátovej omáčke, moje obľúbené), aký som za celý svoj život jedla. Bola to ideálna bodka za výletom, akú sme si vôbec mohli priať. Jedlo sa počas cestovania pomaly stáva tou najdôležitejšou súčasťou a zvykneme porovnávať mestá nielen na základe atmosféry, pamiatok a správania sa ľudí, ale najnovšie aj podľa toho, ako kde varia. Takmer zakaždým, keď nás prinesený pokrm sklame si spomenieme na Patialu a jej Palak Paneer. Keď už pre nič iné, tak aspoň kvôli tomuto obedu, sa nám tam určite oplatilo ísť.
Zbohom Pandžáb, vďaka za miesta, ktoré si nám dovolil navštíviť a za to v akom svetle si nám ich umožnil vidieť. Za čarovnú, duchovnú atmosféru v Amritsare, za ukážku sily indického patriotizmu počas ceremónie na hraničnom priechode s Pakistanom, za veselú a farebnú medzinárodnú svadbu v Chandigarhe, ako i cestu do fantázie v Rock Garden a relax s príchuťou západu na vodách Sukhna Lake a v neposlednom rade za Palak Paneer môjho života, ktorý sa vo mne stratil akoby nič. Ďakujeme!
