Vstávanie o druhej ráno nebol zrovna najlepším štartom do nového dňa. Po tom ako ocino Miňo zdvihol kufor, ktorý chcel odniesť do auta, nebolo ťažké načítať, čo si myslí. Zdvihnuté obočie, vypleštené oči a pohľad naznačovali: " Ako si v norme? Budeš rada ak ti ho vezmú a nebudeš doplácať za nadváhu!" Nedoplácala som. Som teda rada. Pred odchodom som ešte vystískala rozospatú sestru Mikinu, kt. vyzerala ako žaba z prachu.
Cesta do Viedne ubehla vcelku rýchlo, ale čo by to bolo za srandu, keby sme sa 2x nestratili, ževšak. Macíkovi (to akože mne) síce trochu poskrúcalo črievka od strachu v štýle: " Kks, my to nestihneme!", ale Miňova železná časová rezerva nesklamala. Vďaka čomu sme si mohli posedieť aj pri rannej kávičke. Keďže kávu nepijem, dala som si horúcu čokoládu, ktorá bola výborná, ale letiskové wecka onedlho zistili, že to asi v tomto stave predcestovnej nervozity nebol najšťastnejší výber. Po všetkých týchto aktoch, ako i po rozlúčke s Miňom a Moňou som bola ready to go.
Ak mám pravdu povedať nebolo mi všetko jedno. Po ceste ku gejtu som preklínala samú seba aká som krava, že vôbec neviem do čoho idem a pýtala sa sama seba čo som si to ako zase raz vymyslela. Ale moje kroky pokračovali zotrvačne ďalej, až som sa ocitla v Londýne odkiaľ sa už cúvnuť nedalo. Počas letu som "akosi" pokazila MP3ku a tak som musela sedieť v tichosti ako kkt a budiť sa na svoje trhnutia zo sna. Chlapík sediaci vedľa sa tváril, že si to ani nevšimol, ale ja viem, že hej. Prestrup z terminálu 3 na 5ku bol kupodivu bezproblémový. Dokonca som to dala v časovom limite. Ešte mi aj ostalo pár minút k dobru na opakovanú misiu kriesenia MP3ky, ale nejavila žiadne známky života. Čo už. Tak som aspoň dala našim vedieť, že som zatiaľ ok a vošla do druhého lietadla.
Tak prázdny Boeing som ešte nevidela. Takmer každý cestujúci čo sedel sám, mal celú troj alebo štvorsedačku pre seba. Mohla som sa rozložiť kam a ako som chcela. Pohodička, komfortík. Týmto pozdravujem Lenku V., s ktorou sme sa na ceste do Jacksonu tlačili ako sardinky a v jemnom delíriu a vyčerpané ležali od zúfalstva na podložkách pripevnených na sedadle oproti. Až na pár turbulencií, pri ktorých som si spomenula na rozpadávajúci sa Airbus z Brazílie a narýchlo preto okom prečekovala kvalitu spojov nášho lietadla, bolo všetko ok. Pre istotu som však ešte skontrolovala, či mi pod sedačku nezabudli dať záchrannú vestu a krátku obhliadku ukončila úvahou: "Ak mám umrieť dnes, stalo by sa to aj v kuchyni u nás doma."
Moje katastrofické úvahy zaháňala obsluha super ochotného personálu, ktorý sa o tých 5 ľudí v lietadle staral naozaj vzorne. Let trval takmer 9 hodín a ja som už nevedela ako si mám skrátiť čas. V mysli som si pripravovala anglické formulky ako privítam Inda Avika, kt. ma mal čakať. Keďže som netušila ako vyzerá, dúfala som, že on nájde mňa. V lietadle som bola jediná blondínka. Neviem prečo. Nakoniec mi prišla sms od Avika so znením: "Čakám ťa, mám oblečené šedé tričko a šortky." Úžasný popis, pomyslela som si, určite ho po tejto vyčerpávajúcej deskripcii plnej detailov nájdem na prvý šup. Avšak nakoniec, tak ako som predpokladala, našiel on mňa.
Vzali sme rikšu a šli nočným Bombajom k môjmu ubytku (kde som sa na druhý deň dozvedela, že sa sťahujem ešte inde, ale o tom inokedy). Pravdilá cestnej premávky im absolútne nič nevravia a nebyť letného monzúmového dáždika, ani by som nepovedala, že som v Indii. Neskôr ma však o tom stav ubytovania a kúpeľne presvedčil viac než dosť. Spravila som teda akú - takú provizórnu hygienu a zaľahla spať. I keď to mi trochu trvalo. Vzduch bol ťažký, vlhký a nedýchateľný. No nakoniec sa podarilo. A pevne dúfam, že to, čo sa mi snívalo prvú noc v novej posteli sa vonkoncom nesplní!
Na záver odkaz Kuzmovi: Zobrala som ti z lietadla tú krytku na oči, po ktorej si tak túžil :D V novembri ju máš mať ako na koni. A možno budú dve na striedačku, ak si spomeniem aj cestou spať.
PS: Moja MP3 zázračne obživla, juch!
