Nedela, jediný den voľna, ktorý počas týždňa mám. Rozhodla som sa, že sa konečne zahrám na pravú turistku a prezriem si najvyhľadávanejšie atrakcie v Mumbaji. Moje prvé kroky však viedli do štvrte Mahalaxmi, kde som navštívila jeden menší chrám. Nie je to žiadna extra pamiatka, o to viac domácich tam bolo a atmosféra bola naozaj úžasná!
Cesta ku chrámu. Po okrajoch sedeli ľudia, ktorí žobrali od okoloidúcich čokoľvek, vodu, peniaze, jedlo. Hocičo. Neboli takí na akých som bola zvyknutá doteraz na uliciach, ktorí vyžobrané odovzdajú nejakej skupinke, ktorá ich na to využíva a zarábajú tak celkom slušné peniaze (ako mi bolo vysvetlené). Mnohí z týchto popri ceste nemali ruky, nohy, mali viditeľné kožné choroby a skutočne trpeli. Bolo mi ich veľmi ľúto a pohľad to bol naozaj hrozný. Až vtedy si človek uvedomí, aký je vlastne šťastný, že je zdravý a akými zbytoćnosťami sa častokrát nezmyselne zaoberáme.
Akože pláž. No neviem, na mňa to skôr pôsobilo ako smetisko. Voda bola hnedá. Prvýkrát v živote som videla hnedú vodu v mori, plávali v nej odpadky a celkovo ten zápach navôkol, no nič moc. Nuž, aj to je India.
Spomínané odpadky. Ako vidíte, všetko si nájde svojho konečného spotrebiteľa, aj zdanlivo nepotrebné veci. Kozičky si pochutnali. Plus všimnite si tú masu ľudí, ktorá smeruje do chrámu. Predsa len, bola nedeľa.
Kebyže do tej vkročím ako tuto pán Odvážlivec, stopercentne schytám plesne a nejaké tie kožne veci do 5tich sekúnd!
Mini hádanka. Kde je kúpajúci sa chlapček?
Po ceste bolo mnoho stánkov a pouličných predavačov. Tu predávali aj kvety, ktoré ste potom mohli obetovať v chráme, teda neviem, či to bola zrovna obeta, ale všetci ich tam kládli, tak to nejaký význam mať muselo. My sme si nekúpili, ale jedna Indka nám darovala (mne a kamarátke) po jednom lupeni z jej kvetu. Keďže nehovorila anglicky a my nerozumieme jazyku Hindu, nevieme, k čomu to slúži. Jediné, čo nám došlo bolo, že si ho musíme zobrať do ľavej ruky, lebo ide od srdca.
Vchod do areálu. Pred vstupom do samotného chrámu (nie areálu) sa musíte vyzuť. Človek na to určený stráži topánky, avšak, po tom, ako vám ich odovzdá späť a vy máte v rukách tie správne, mu musíte zaplatiť, aj keď len symbolickú cenu (okolo 5 rupií).
Interiér chrámu
Ujo v bielej čiapočke (no, možno to nebol ujo, ale nejaký svätý muź, fakt netuším) mal v ruke metlu z peria, aspoň to tak vyzeralo a pobúchal ňou každého po hlave, pričom niečo odriekaval. Neviem, čo to bolo, ale skúsila som to aj ja.
Priviazali sme si aj šnúrku a nezabudli sme si niečo želať. Ochotné Indky nám pomohli, pretože sme nemali ani páru akým štýlom sa to zaväzuje. Bol na to nejaký patent.
Pred chrámom bolo niečo ako odpočívadlo. Ľudia tam obedovali, oddychovali, rozprávali sa, spievali a hrali na hudobných nástrojoch. Atmosféra bola veľmi uvoľnená a príjemná. Dokonca nás ponúkali z ich jedla. Odmietli sme, ale oni sa nedali odbiť. Nakoniec sme si predsa len kúsok vzali, aby sme ich neurazili. Boli veľmi štedrí a láskaví. Usmievali sa nás zo všetkých strán. Balzam na dušu.
Gateway of India (Colaba)
Moderna verzus história, alebo nová a stará časť slávneho hotela Taj Mahal.
Stará časť hotela vcelku. Pred rokom (tuším) bol naň spáchaný teroristický útok.
Pobrežie, plus výhliadka s promenádou. Obľúbené miesto na trávenie voľného času.
Okienko módnej polície: pán " Tenista " v bielych ponožkách
Výhľad na južnú časť Bombaja.
Pohľad z taxíka na nový most. Tento most spája južnú časť Mumbaja s časťou Bandra. Do prevádzky ho dali len prednedávnom (4. júla 2009). Aj preto je v pozadí ešte stále žeriav. Toto premostenie ušetrí mnoho času, pretože presun trvá iba pol hodinu, aj keď musíte zaplatiť clo 50 rupií za prejazd, čo ale nie je žiadna horibilná položka. Inak by Vám trasa juh - Bandra trvala pôvodnou cestou aj zo dve hodiny.
