Na cestách
Z Budapešti do Szegedu na maďarsko-rumunsko-srbských hraniciach ideme ICčkom (fuj, buržuji). V srbskej Subotici potrebujeme byť totiž do siedmej večer, chceme stihnúť nočný vlak do čiernohorského Baru. To je jediný oporný bod našej cesty. Všetko potom je len na nás, nemáme plán, nemáme spoje - môžeme ísť, kam len chceme. Tak sa mi to páči...
Subotica je pekné mesto, svieti slnko a po problémoch s dorozumievaním sa v Maďarsku sa nám zdá akoby sme prišli domov. Pretože, keď sa chce, rozumieme si aj bez cudzieho jazyka. Lístky cez celé Srbsko a Čiernu horu nás vychádzajú celkom lacno, železnice tu frčia na 50% zľavách na Euro 26 a 30% na ISIC. Miestenky sa kúpiť nedajú. Ako sme pochopili v praxi - "kúpujú" sa u sprievodcu. My sme "nekúpili", takže sme z nášho kupé vyhodení "platiacimi". Našťastie iba raz.
Pri prechode srbsko-čiernohorskou hranicou od nás nikto nič nechce. Presnejšie, ani nevieme, kedy sme ju prešli. Aj keď Srbsko a Čierna Hora sú od 3. júna 2006 dvoma suverénnymi štátmi, hranica v pravom zmysle slova medzi nimi zatiaľ nie je. Keď sme sa na názor o rozdelení krajiny pýtali dvoch manželov - Srbky a Čiernohorca - povedali len: "Hlavne, že to bolo bez bojov"...
V bare v Bare
Predstavovali sme si malé idylické mestečko, učupené pod krásnymi čiernohorskými horami s čistými plážami a pokojným morom, s úzkymi uličkami, malými obchodíkmi a so všetkou tou dovolenkovou pohodou. Omyl v každom bode. Až na tie hory.
Ubytovanie v Bare sme našli v bare, popíjajúc Laško pivo. Kamoška Srbka, ktorá dovolenkovala v neďalekom Svätom Štefanovi, nám vybavuje záhradnú chatku za 4.50 eur na osobu na noc. No neber to. A k tomu cenná rada pre dovolenkárov. Ak dobrá pláž, tak Svätý Štefan, ak nočný život, tak jedine Budva. V Bare nie je nič.
Na druhý deň skáčeme do linkového busu Bar-Budva, smer Svätý Štefan. Že kukneme, aké dobré sú tie pláže. Dobré. Naozaj. Atmosféra francúzskej riviéry a dovolenkový luxus okolo. Tak to už hej.
V autobuse platíme, tak ako je to v týchto krajinách (Srbsko, Čierna Hora, Macedónsko, ale aj Ukrajina) zvykom. Nie pri nástupe, ale až počas jazdy. Kým na Ukrajine naše peniaze šoférovi prešli rukami spolucestujúcich pred nami a on nám vydané peniaze posiela tým istým spôsobom, tu si pre ne príde "ten, komu treba zaplatiť" a povie cenu. My sme si ju väčšinou dohodli predom. Pre istotu.
Po troch dňoch v tomto meste sme usúdili, že dopravné predpisy tu majú asi len odporúčací charakter a červená na semafore znamená niečo ako - ak by sa ti chcelo zastaviť, tak by si aj mohol. Nehovoriac o tom, že široké ulice boli mnohým úzke a tak si cestu krátili rovno stredom chodníka. Čistá anarchia.
Meníme plány. Vynechávame Macedónsko (v čerstvej pamäti ešte stále máme historku spred 5 rokov z macedónskeho Kumanova, kde sme vošli do parku plného mŕtvych vrán...) a ideme rovno do Rumunska. Volajú nás hory.
"Konečne bez signálu"
Nočný vlak do Belehradu. Miestenky sa kúpiť dajú, ale vlak je aj tak plný. Kým Majo nadväzuje kontakty bližšieho charakteru so srbskými študentkami a Rastik diskutuje so študentom fyziky o existencii antihmoty, mne pomaly stúpa horúčka. Úpal. Konečne som dôležitejšia ako teória relativity a dostávam Medipirin.
V Belehrade trávime len zopár hodín. Celou cestou cezeň som rozmýšľala, aké slovo ho vystihuje najviac. Sivé. Mesto bez farieb. Aj keď tie farby sú tam, aj tak je sivé. V strede mesta zbombardovaná budova. Ako nám hovorili domáci, spomienky na vojnu sú ešte čerstvé.
Z hraničného Vršacu sa k rumunským hraniciam dovezieme v taxíku (fuj, buržuji). Nóó, v taxíku. Stará lada to bola. Za 5 eur a 500 dinárov. Cezhraničný bus sme totižto zmeškali. Za hranicou pusto. Stojíme na ceste, dvíhame prst a čakáme na zázrak. Ten prichádza v podobe 22 ročného študenta na vyblýskanej audine. O hodinku sme všetci štyria v Timisoare. Jeho brat je totiž policajt a predpisy teda nie sú problém... Pomáha nám vymieňať peniaze, aby nás náhodou neoklamali a neokradli, keďže s iniciatívnym podnikateľom rumunského typu sme sa zoznámili hneď pri prechode hranicou. Chceli sme zmeniť peniaze, ale akosi nám nevedel povedať kurz. Neskôr sme zistili, že za našich 20 eur by sme dostali pritihodnotu rovnú jednému euru. Chytré.
Ráno sa budíme v Rodne. Maličkej dedinke kdesi na severe, na konci sveta. Z vlaku s nami vyskakuje banda skautov a tak ich Rastik berie na slovíčko. Idú inam, ale na kúsok nás berú s nimi niečím, čo je síce dopravný prostriedok, len ma hneď nenapadá vhodné pomenovanie. Asi Avia...alebo niečo také...Radia nám cestu, keďže tentoraz mapami moc nedisponujeme.
Náš smer je Ineu. 2279 m n.m. Najvyšší vrch Národného parku Rodna Mountains. Vlado musí nastúpiť do novej práce, necháva nás kdesi uprostred lesov a dúfa, že nájde cestu a spojenia až do Bratislavy.
Schádzame z Ineu. Zdvíha sa vietor a mňa každým krokom smerom dolu stále viac a viac bolia kolená. Neobviazala som si ich. Tak mi treba. Chalani o tom vedia, ale "slnko je vysoko, môžeme šlapať ešte také dve-tri hodiny" . Trvajú na návšteve salaša. Mňa strašia Rastikove hrôzostrašné historky o krvilačných salašníckych psoch, ktoré človeka chytia a nepustia, kým nepríde bača, a štípu ma kolená. Zúrim nad ich ignoranstvom.
Návšteva rumunského salaša je ale rozhodne zážitok. Za zopár kusov cigariet dostávame brydzu, ktorú zajedáme kukuričným chlebom-mamaligou. Na cestu ešte zo dve kilá ovčieho syra. Obyčajní ľudia sú tu neobyčajne pohostinní.
Schádzame do osady, kde stoja podivuhodné obydlia. Drevená konštrukcia obalená igelitom. A vnútri ľudia. Nevedeli sme sa dohodnúť, či ide o skupinku migrujúcich Rómov, alebo o sezónnych nájomných pracovníkov...
Potrebujeme sa dostať niekam, odkiaľ ide vlak. Takže sa znova staviame k ceste a zdvíhame prst. Opäť zázrak. Mladá Francúzska túlajúca sa po Rumunsku nás berie ďalších 30 km a doslova nám zachraňuje kožu, pretože autobusov nikde a pešo by sme to tými nekonečnými serpentínami nikdy neprešli.
Po prehýrenej noci v jednej rumunskej krčme (historky z tejto noci patria do kolonky "prudko osobné")sadáme konečne do vlaku. Smer Ukrajina. A potom konečne Slovensko. Máme za sebou niečo okolo 3 000 km.
photo by Majo & Vlado
