Priateľ šiel nedávno do Petrohradu. Vlakom. 40 hodinová cesta nebola vraj nijak zvláštna, zaujímavá či vzrušujúca. Okrem bieloruských hraníc.
Pani s 12 ročným synom, ktorí už 5 rokov bývajú v Bratislave a pravidelne cestujú za rodinou do Petrohradu, viditeľne znervózneli.
Prišli colníci. Priateľovi dali vyplniť zopár dôležitých dokumentov. Na otázky typu – rodné meno vašej matky – počet, vek a mená detí – máte zbraň, drogy, mobil, aký typ – pozývací list a sprievodnú kartu (taký bezvýznamne vyzerajúci kus papiera, ktorý dostal na ruskej ambasáde) – presné množstvo hotovosti a v akej mene...musel odpovedať aj napriek tomu, že toto všetko absolvoval už predtým na bieloruskej ambasáde kvôli vízam.
Čo sa týka víz, tak na tie nebol na hraniciach nikto zvedavý (dôležitá bola oná ako zdrap papiera vyzerajúca sprievodná karta, o ktorej dôležitosti sa nikto neunúval informovať). Priamy tranzit cez Bielorusko je totižto bezvízový. Ibaže na ambasáde v Bratislave mu tvrdili pravý opak aj po zdôraznení, že vlak Bieloruskom prechádza priamo. A za tranzitné víza si pokojne vypýtali 50 USD.
Keď upozornil colníkov, že papierom nerozumie a či nemajú nejaký v angličtine, veď koniec-koncov, Brestom prechádza väčšina dôležitých medzinárodných vlakov, dostal jednoznačnú odpoveď – Keď nevieš po rusky, tak tam nechoď...
Jeden z nich mu to nakoniec predsa len pomohol vyplniť. 12 – ročný chlapec, ktorý vedel plynule rusky aj slovensky sa ponúkol, že mu to ešte skontroluje. Prekvapene zistil, že colník mu odporučil zaškrtnúť položku, kvôli ktorej by ho pokojne mohli deportovať. Colníkom sa potom v papieroch aj tak stále čosi nezdalo, takže ho podrobili osobnej prehliadke a vyhádzali mu batožinu. Ale zrejme nenašli to, čo hľadali.
Spolucestujúca pani mu potom porozprávala príbeh jej manžela, ktorý pred 5 rokmi dostal prácu v Bratislave. Keď sa sťahovali, zobrali si so sebou všetko, čo mohli. A 14 000 USD v hotovosti. Keď im túto hotovosť na bieloruských hraniciach prepočítavali, zistili, že majú 10 dolárov naviac, ktoré v papieroch neuviedli. Colníčka mu celú hotovosť zabavila a odporučila ten zvyšok priznať na ďalšom papieri. Potom mu tento papier vrátila aj spolu s desiatimi dolármi. Papier, na ktorom priznal tých 14 000 vzápätí pred jeho očami roztrhala. Nie je papier, nie sú peniaze. Celé to malo dohru na súde. Ten bieloruský to samozrejme zamietol. Niekoľkokrát. Vyriešilo sa to až cez známeho na ruskej ambasáde. Peniaze im vrátili a zamestnancov colnice vraj prepustili. Teraz sú tam už úplne iné pomery. Vraj lepšie. Aspoň podľa slov tej panej.
Priateľ to s tými tranzitnými vízami tiež nenechal tak. Napísal na ambasádu. Veď vždy ide o princíp. Odpovede sa možno aj dočká.
