Električky. Ak máte pocit, že v tom vašom meste jazdia staré obludy, môžete spokojne spávať. Nie je to pravda. Tie v Lodzi vyrazili dych aj ostrieľanejším turistom. A každá jazda bola vlastne malou skúškou odvahy.
Na jednom z námestí som uprostred noci našla čisté toalety s toaletným papierom a zadarmo...toto asi nemusím komentovať, že?
V jednej z početných pitných competitions sme mali v bare, známom desiatkami zahraničných pív, nájsť to naše. Našla som Topvar. O jeho kvalite v porovnaní s belgickým, či nemeckým nebudem radšej polemizovať. Čo ma však prekvapilo, bola jeho etiketa. Holá ženská cez celý prebal. Toto je propagácia na slovenský spôsob? Stískajúc fľašu v ruke tak, aby to (teda ju) nebolo vidno, som nevedela, či sa mám hanbiť, či čo.
Mesto. Sivá priemyselná architektúra ostro kontrastuje s historicky bohatým centrom. Zo začiatku som naozaj mala pocit, že som sa omylom ocitla medzi kulisami nepodarenej komédie o krajších zajtrajškoch pracujúceho ľudu z 50. rokov minulého storočia. Čo sa však centra týka - vždy sa mi páčili slovenské námestíčka a historické časti miest, ale v porovnaní s lodzskou Piotrkowskou ulicou naozaj začínam váhať. Pretože tento štvorkilometrový bulvár má jednoducho štýl. Moderný európsky svet sa tu stretáva s historickým hrdým Poľskom. A všetko tak, že to dáva centru atmosféru, ktorá chytí.
A samozrejme, malým prekvapením bolo aj to, že všade som našla ľudí, ochotných bez problémov rozumieť mojej slovenčine...Potešilo to.
