Vstávať o 4 ráno na vlak sa u mňa rovná istej smrti. A akýkoľvek zárodok nadšenia z tejto akcie bol týmto poslaný do horúcich pekiel. Veľké lúčenie v Považskej sa nekonalo, tam vystúpil iba jeho bike. Nechápala som. Prekvapenie. Dvom sa predsa cestuje lepšie.
Ibaže z Katowic predsa len sama. Z polospánku povyskakovali všetky moje myšlienkové mátohy, ktoré ma budili zas a zas. Prečo si si nepozrela presný názov stanice? A čo tak názov tej predchádzajúcej? Tak teda aspoň čas príchodu vieš, nie? ... (Áno, Anina, aj vy všetci ostatní, som paranoidná, viem).
Očakávajúc uvítací výbor, vystúpila som. A nič. Ďalšia séria vlastnú hlúposť usvedčujúcich myšlienok. Prečo si si nezobrala telefónne číslo? (A načo, preboha, práve sa mi vybil mobil). Tak teda adresu. Vieš ty vôbec kam ideš? Nie, neviem. A čo ak pre teba nikto nepríde, čo budeš robiť, há?
Nie, nie, ďalej som vo svojich predstavách radšej nešla, aj keď, verte, bolo to veľmi lákavé :)
Dopadlo to dobre.
Ale týmto som chcela povedať niečo iné.
Niekedy sa oplatí nechať veci voľne plynúť. Len tak. Postaviť sa na cestu a chytiť stopa kdekoľvek. Ísť len tak. Žiť len tak. Nadstaviť tvár slnku a netrápiť sa, čo bude zajtra. V živote aj na cestách. Nesiliť. Niekedy je zbytočné riešiť veci za pochodu a za každú cenu. Keď len možno potrebujú čas.
