Ležím na gauči v našom byte s výhľadom na pivovar a pozorujem lietadlá, klesajúce k blízkemu Bruselu.
To sme robili akurát v Anchorage. Predo mnou bolo ešte celé leto. Pozrela som sa hore, nad hlavou mi práve pristávala Lufthansa. A ja som v tej chvíli tak veľmi túžila byť doma.
Na Ladeuzeplein je veľký fair - strašidelné zámky, hry, kolotoče a tak. A karusel. Usmievame sa. Nedá sa inak.
Po 16 hodinách šichty sme mali presne také isté sklenené pohľady ako títo tu. A namiesto ľudí sme videli chodiace doláre. A na tom karuseli som sa smela odviezť iba raz. Na narodeniny. Šéfka ho mala až z Talianska. Rozložiť taký kolotoč je hotové umenie. A potom ho zase správne zložiť. A potom zas a zas. Eagle River, Palmer, Fairbanks, Anchorage... Ľudia sa však rovnako radi bavia asi všade.
Tu by mala byť práčka, nie? Pýtame sa domáceho. Načo? Odpovedá on. No načo. A tak už vyše týždňa hľadáme práčovňu.
Maminka zalamovala rukami. Ako si to decko bude v tej Amerike prať? Veď má obe ruky ľavé. Spomínam si na jazdy na bicykli do najbližšej laundry. A na dlhodobý výskum na nájdenie najvhodnejšieho programu na pranie založenom na metóde pokus-omyl. Raz mi sušička spálila termoprádlo. Vytiahla som iba také modročierne nič.
Na kostole zvonia zvony. Hravá melódia sa šíri okolím.
Počuješ? Pýtam sa raz ráno Rasťa. Čo? Veď práve, že nič. Tu asi vôbec nezvonia zvony. Ani v nedeľu. Nikdy predtým som si neuvedomila ako hlboko v podvedomí mám vrytý tento zvuk.
Stojíme na brehu Severného mora. Belgičania platia nenormálne peniaze za pár metrov štvorcových s výhľadom na more. Byt na byte, skoro ako výkvet komunistickej architektúry.
Prešli sme Brooks Range. Cestou z priesmyku dostávame šmyk. Naše auto nie je stavané na podmienky za polárnym kruhom. Široko ďaleko sme tu jediní. Otáčame to 100 míľ pred cieľom. Tak veľmi som chcela vidieť oceán. Severný ľadový oceán.
Prechádzame krajinou. Kamarát mi povedal, že v Belgicku sa nenájde miesto, z ktorého by nebolo vidno nejaký dom, dedinu či mesto. Obzerám sa, všade sama rovina a tehlové domy.
Sedím s nohami vyloženými na prednom skle. Šinieme si to po George Parks Highway v staručkom Forde, na ktorom nejdú svetlá. Do Fairbanksu je to ešte 125 míľ. Okrem nás len divý svet. Prechádzame zrovna okolo Denali, pyšný Mont McKinley v diaľke. Tak tam sa ešte stavíme. Teraz nie. Na jeseň. Keď bude Aljaška plná farieb.
Sedím za stolom a jem hrianky. Chutia mi. Našťastie na chuť arašidového masla som už dávno zabudla. Ale chuť nášho chleba mám na jazyku stále...
Teraz si akosi viac spomínam na veci, ktoré mi tam chýbali. Ktoré mi chýbaju tu.
Niekedy to nadšenie z nového je na chvíľku prekryté smútkom za tým známym.
Na chvíľku....
