Pred vstupom do múzea ma zarazil čulý ruch. Reštaurácia, bar, občerstvenie. Desiatky ľudí s jedlom v ruke, fotografujúc sa pod nápisom Arbeit macht frei. Krútim hlavou. Toto asi nepochopím.
Avšak s prvým krokom spraveným medzi barakmi si každý musí uvedomiť hrôzu miesta, po ktorom kráča. Všade ticho, ktoré kričí. A aj keď sú naokolo ľudia, človek sa cíti sám. Tak strašne sám, malý a opustený. A zhrozený. Sám zo seba.
Ktosi z nás poznamenáva - teraz je to tu také pokojné...Vietor sa preháňa v korunách stromov, ktoré tu vtedy neboli a vo mne sa každým krokom hromadí kôpka protichodných pocitov.
Kráčajúc po tých istých miestach ako kedysi tisícky ľudí kráčajúcich na istú smrť - tie isté chodníky, tie isté schody, tie isté miestnosti - rozmýšľam nad tým, ako sa to mohlo stať.
Každý z nás má zachmúrenú tvár. Každý sa prehrabáva vo svojich myšlienkach a pocitoch. Chalani hľadajú na mojej tvári slzy. Nájdu tam však len jedinú zúfalú otázku. Navzájom si pozeráme do očí a objímame sa pohľadmi.
Hrebene, okuliare, kufre, vlasy, topánky...Všetko, čo zostalo. Pohľad na detskú košielku. Panika v mojich očiach, kamarát mi stíska ruku. So slzami v očiach ho ťahám preč.
V popoľudňajšom šere v jednom z barakov v neďalekej Brezinke sa ma pýta - čo myslíš, kde sú teraz všetci títo ľudia? V nebi?
Krútim hlavou - neviem.
- Podľa mňa sú stále tu. Kvôli nám...
Sedíme pri pamätníku a ja sa pri pohľade na baraky modlím bláznivú modlitbu. Aby už nikdy nebol ďalší Oswiecim, Brezinka, Terezín, ale ani Srebrenica, Beslan, New York, Londýn či Egypt. Nič ďalšie z tých hrôz...Som blázon, viem.
