Ráno na Schwechate sme sa vypusinkovali so spolužiakmi a šli sa "čeknúť". Neviem presne, čo prvé som si pomyslela, keď nám pán z Lufthansy povedal, že nám chýba jedna letenka (každému tá istá). V PC má hlásené, že sme ju kúpili, ale fyzicky ju nemáme. A poslal nás na informácie. Pani z Lufthansy nás vypočula a hneď telefonovala na Slovensko. Ibaže CKM-ka mala ešte zatvorené. Bolo jasné, že si musíme prebookovať let, ale tak, aby sme stíhali prípoj z L.A. do Anchorage. Lenže kde na to vziať 50 EUR? Mali sme pri sebe tých štandartných 500 USD, keby sa imigračnému pri vstupe do USA zachcelo skontrolovať nám financie. Našťastie, spolužiak ešte nebol tak ďaleko, vrátil sa od hraníc a vymenil nám peniaze. Medzitým sa priateľ spojil s CKM-kou. Mladý muž nám oznámil, že áno, tá letenka je u nich a že ho to mrzí a či si pre ňu nemôžeme prísť! Potom dostal skvelý nápad, že nám ju faxnú do L.A. a ja som vzápätí dostala záchvat zúrivosti. Vytrhla som telefón priateľovi z ruky, keďže - chlapčisko dobre vychované - sa s ním bavil štýlom "prosím, ďakujem" a poriadne som naňho narevala. Sme len 60 km od hraníc a už zase máme problémy, čo asi budem robiť v L.A., keď tam tie letenky nebudú? A čo tak sadnúť do auta a tie letenky nám priniesť? Mladý muž sa musel opýtať šéfa. Ďalší skvelý nápad - letenky nám pošlú po vodičovi linkového autobusu, s príchodom 40 min. pred nami už prebookovaným odletom. Našťastie pani z Lufthansy bola naozaj milá a medzitým nám "čekla" batožinu. Sedela som na obrubníku pred letiskovou halou a úplne vynervovaná som plakala. Autobus prišiel po 20 min. meškaní a vodič - vtipkár - nám podal letenky so slovami: " To ste ako chceli letieť?" Ignorovali sme ho a bežali k lietadlu. Ale naozaj neviem, čo by sme robili (čo by robila CKM-ka), keby ten vodič tie letenky stratí, zabudne, založí, predá alebo čo ja viem čo.
Vtedy som povedala, že na tej Aljaške nám bude musieť byť sakramentsky dobre, keď sme prežili takéto nervy. A bolo - ešte lepšie. Ale to je o inom.
Celé to potom malo ešte dohru. Pánovi riaditeľovi som napísala ostrý mejl hneď po prílete do Anchorage. Ospravedlnenie a prísľub finančnej náhrady. Samozrejme, že sme si ju potom žiadali, aj keď nám išlo skôr o princíp ako o tých 50 EUR. Prísľub, že o dva týždne budú na účte. Neboli. Ospravedlnenie, že to nie je také jednoduché a či by sme si radšej nekúpili nejaký produkt CKM a z jeho ceny nám dajú zľavu. Na to im priateľ povedal, že s CKM už nikdy nechce mať nič spoločné. Keď chceli zapôsobiť rečami typu - ale veď viete, ako to vtedy bolo, toľko ľudí, taký stres, všetko tak narýchlo - priateľ im na to povedal - Prepáčte, to je váš problém a vaša neschopnosť.
Peniaze za 2 týždne na účet prišli.
Z toho dňa, kedy sme odlietali mám iba niekoľko pozitívnych spomienok. Na skvelú tetu (pani Silvia) z Lufthansy, na spolužiačku, ako ma hladká po vlasoch a hovorí, že všetko dobre dopadne. Na spolužiaka, ako behá po letiskovej hale a zháňa eurá, na to, ako som urevaná vstala z obrubníka a zobrala tie zabudnuté letenky. Na to,ako sme sa s priateľom chytili za ruky, keď sme vzlietli.
