Odišla som naštvaná a znechutená, že mu nestojím ani za tú námahu, aby mi povedal aspoň niečo. Niečo duchaplné, čo by som aj tak považovala za výhovorku, ale aspoň by som sa mohla tváriť, že mi to nevadí. Ale vadilo. A moc. A pritom je naše kamarátstvo ešte čerstvé, také, čo potrebuje rozprávať a rozprávať, je plné veselých prešľapov a oťukávania, kto, čo ako myslí a kto, čo ako nemyslí. Ženský pohľad na vec.
Odišla som do mesta, statočne obliehať preplnené superhypermarkety. Môj (zákonitý) priateľ sedel totižto v kancelárii a mal sráááášne veľa práce. Keď som konečne objavila to, čo chcel na večeru, ťahala som sa sama s plnými taškami, ktoré mi viseli z každej voľnej končatiny a rozmýšľala nad tým, kde sa stala chyba. To si už dnes nikto nikoho za nič neváži? To chcem od svojho okolia tak veľa?
Vychutnávala som si večernú Bratislavu a pocit, že nikomu nestojím ani za štipku pozornosti (ak nerátam šéfku, ktorá ma ráno upozornila na zopár drobných chybičiek v mojej práci). No naozaj! Nemohol mi ten prvý povedať, že na mňa nemá dneska čas, že má ma rád a že si ho určite nájde nabudúce? A ten druhý, že mu je ľúto, že sa zase ťahám s taškami, že ma miluje a že mi to určite vynahradí? Zabilo by to niekoho? No zabilo? Zrejme hej.
Ale nerobila som si z toho vrásky. Vedela som, že im to obom a vlastne každému mužskému jedincovi v mojom okolí zrátam. Tak po svojom.
