Kým iné správcovské spoločnosti v reklame použili model šťastných, veselých dôchodcov, surfujúcich na Malorke, kupujúcich si nové auto, hrajúcich sa s vnúčatami, táto použila iný extrém. Dôchodcovia sediaci svojim deťom na pleciach, tváriaci sa neskutočne zúfalo, sklamane, smutno, otrávene.
Čo tých chcel autor povedať?
Pravdepodobne to, že keď zveríme peniaze práve im, nebudeme v budúcnosti od nikoho závislí. Budeme mať veľa peňazí a už nebudeme smutní, zúfalí, otrávení, sklamaní z toho, že nám naše vlastné deti vracajú to, čo sme im ako rodičia kedysi dali.
Alebo to, že nie je normálne, keď sa deti starajú o svojich rodičov? Ako sa má cítiť starý človek, bývajúci s rodinou svojho dieťaťa (vlastne, čo je pravdepodobnejšie, rodina dieťaťa býva u starkého v jeho dome, či byte - aj keď, tí šikovnejší majú nehnuteľnosť už dávno prepísanú na seba)? Ako sa má cítiť, keď vidí túto reklamu? A čo si má myslieť to dieťa, s ktorým to ten starký pozerá? A ako by sme zareagovali na otázku: "...A prečo nám zostal dedko na krku?"
A ako sa budeme cítiť, keď nám to raz povie vlastné dieťa?...
Reklama je dosť mocná na to, aby zdeformovala to, čo sa deformovať ešte dá...
A táto sa mi vôbec nepáči. Lebo nech si každý hovorí, čo chce - rodina je rodina.
A na záver: Včera som v Devínskej Novej Vsi videla takýto obraz - starká sa opierala o svojho syna, ktorý ju ochranársky držal okolo pliec. A ani jeden sa netváril, že je tu niekto niekomu na príťaž...
