Tak veru. O tom, že mám nový bike, som už písala...No, nový...Už má hádam aj pol roka, fešáčisko...
A tuším som sa už zmienila aj o tom, že som mu aj na chuť prišla a že sa teraz na ňom vláčim skoro furt. Hej, skoro furt, lebo spotené, horúce, na sebe namačkané cudzie telá v preplnených busoch som vymenila za skorokaždodenný slalom bratislavskými ulicami. A to je niekedy celkom aj zážitok. Nájsť cestu do školy, aby bol aj vlk sýty aj ovca celá (rozumej - aby bola bezpečná pre všetkých zúčastnených a zároveň aj rýchla), bolo umenie...A vlastne, čo to trepem? Veď dodnes som ju nenašla.
Ale mohla by som sa na to vykašľať a chodiť tak ako väčšina - preplnenými busmi alebo v tom horšom prípade, sama v aute, nadávajúc na dopravnú zápchu a čudujúc sa, prečo je okolo mňa tak veľa áut...
Spoznávaním Bratislavy z pohľadu dvoch kolies sa neprestávam baviť na zrazuvzniknutom cyklistickom chodníku, ktorý ako nenápadne vznikol, tak nenápadne aj zanikne a človek sa proti svojej vôli ocitne niekedy aj v protismere...A ja by som tak veľmi chcela dodržiavať dopravné predpisy, naozaj, chcela. Ibaže časom človek príde na to, že sa to tu celkom aj tak nedá....
A tak si pomaly zvykám. Na vydesené pohľady staručkých babičiek a deduškov, ktorí, keď ma vidia na chodníku, určite si myslia, že nastala ich posledná hodina...na nechápavé pohľady vyčačkaných "horných desaťtisíc", keď idem cez mesto...na pokriky z okoloidúcich alebo okolostojacich aút...na to, že ani na hrádzi nie je človek v bezpečí, pretože sa tam okrem voľne pobehujúcich psov bez košíka a to nielen tých veľkých ale aj tých mrňavých, že ich človek ani poriadne nezaregistruje, voľne pohybujú aj autá, evidentne patriace "príslušníkom utláčanej národnostnej menšiny" resp. našim "menej solventným spoluobčanom", na ktorých sa človek, dychtiaci po nekonfliktnom živote, radšej ani škaredo nepozrie...A že keď spadnem z bicykla (blbou zhodou okolností a ako to už býva - aj kvôli mojej prednej brzde), namiesto "Ste v poriadku, slečna?" si vypočujem "jemné" upozornenie na spôsob jazdy...
Je pravda, že sa frekventovaným križovatkám vyhýbam, nemám v sebe ešte toľko drzosti, odvahy a skúseností...ale verím, že aj to raz bude...takisto, ako verím, že mesto sa vyvíja a že aj cyklistické chodníky sa časom zlepšia...a že sa aj môj pocit "exota" medzi "normálnymi" niekedy predsa len zmení...pretože bude mať prečo...a koniec-koncov - veď to nie je zas až tak hrozne zlé...
