Pondelok
Sedím pri kompe, volám s mamou, odpisujem na maily, četujem s kamošmi. Všetkým vravím v podstate to isté. Áno, mám sa dobre, všetko je v poriadku, cítim sa skvele. Kukám ešte správy, čo nové doma i vo svete a plánujem, čo tento týždeň musím bezpodmienečne vybaviť. Vstanem, že si idem uvariť nejakú tú fajnovú zeleninkovú dobrotu, keď vtom...
Čumím na ten obrovitánsky mokrý fľak na mojich nohaviciach a v jedinej stotine sekundy mi dojde, čo to je a čo to znamená. Vyplašená píšem Rasťovi, on sa ma vyplašene pýta, či som si istá. No, nie som. Plodová voda mi odtiekla prvýkrát v živote...
Na malú chvíľu podlieham panike, chce sa mi plakať, neviem, čo mám robiť. Na webovej stránke vybranej nemocnice čítam, že žena sa má do dvoch hodín dostaviť do nemocnice. Behám ešte po byte, dobaľujem posledné veci a tajne dúfam, že len hysterčím, že prídem do nemocnice a oni ma pošlú domov, že sa tak zaradím do toho početného zástupu prvorodičiek, ktoré sa hlásia na každé pichnutie v boku.
V nemocnici neviem, kam mám ísť, pretože naposledy mi v poradni povedali, že ja mám ešte kopec času a všetko potrebné mi vysvetlia neskôr. Nájdem príjem, ujíma sa ma milá sestrička, ktorej je hneď jasné, že to hystéria nebude. Napoja ma na monitor, ktorý sleduje bábätkove ozvy srdiečka. Ten zvuk mi pripomína stádo divých koní.
Dobieha Rastik, vyplašený ako malá srnka, ale poctivo ako z príručky pre nastávajúcich otcov, pripravený na pôrod - najedený, v športových topánkach a s foťákom v ruke.
Čo teraz robí Emka? - pýta sa ma, hladkajúc ma po brušku.
No čo asi. Balí veci a chystá sa na cestu - tresnem prvé, čo mi napadne.
Ale malej sa ešte na svet nechce, podľa posledných vyšetrení skôr ako ráno to nebude. Posielam Rastika domov, nech sa vyspí aspoň jeden z nás.
Sestrička ma upokojuje a hovorí, aby som si pospala aj ja. Humoristka.
Utorok
Budím sa v noci. Asi som nakoniec predsa len spala. Pozerám von oknom, tma sa pomaličky mení na šero. Praha sa zobúdza do nového dňa. Všade pokojné ticho, počúvam ako fúka vietor. Ten zvuk ma upokojuje.
O šiestej mi robia ďalší monitor. Divé koníky v mojom brušku si veselo cválajú vo svojom rytme. Usmievam sa, všetko je v poriadku. Doktorka ma chváli za skvelú spoluprácu.
Prišiel čas.
Ležím už v pôrodnom boxe, ked sestrička privádza Rasťa, oblečeného do modrého plášťa. Sadá si vedľa mňa a chytá ma za ruku... Sme na to dvaja, hovorí mi.
...........
Ak som aj urobila v živote niečo dobré a ak aj niečo dobré ešte urobím, nič, nič na svete sa nevyrovná tomu zážitku...keď som videla, ako mi Rastik v náručí nesie našu práve narodenú dcéru.
Ema sa narodila presne na sté výročie narodenia môjho dedka.
