Náš dedko býval s našimi odkedy si pamätám a ešte dlho predtým. V našom dome mal svoju izbu, ktorá bola zaprataná kadečím, väčšinou vecami, "ktoré sa ešte určite zídu". Z detstva mám naňho veľa pekných spomienok, z posledných rokov už ani nie. Mnou lomcovala puberta a ním asi Alzheimer.
Pár mesiacov po dedkovej smrti naši vypratali jeho izbu, vymaľovali a kúpili nový koberec. Mohla som sa nasťahovať. Niekoľko rokov som tú izbu mala naozaj rada...
Po čase som však prestala dobre spávať. Väčšinou som nemohla zaspať a keď som konečne zaspala, často som sa budila. Moje zmysly akoby zachytili nejaký zvuk, lenže nevedela som presne definovať aký. Akoby také šuchotanie. Alebo kroky na koberci. Akoby niekto kráčal po koberci a nezdvíhal pri tom nohy. Ako kedysi náš dedko...
Nikomu som o tom nepovedala. Povedala som si, že som blbá, že veci medzi nebom a zemou neexistujú, že všetko na svete sa dá rozumne vysvetliť. Že som sa len na niečo namotala a že všetko je len o psychike... Lenže toto je vec jedna a kruhy pod očami vec druhá...
Babka, teda žena druhého dedka, chodila k nám niekedy tráviť sviatky. A keďže babka bola chorá a potrebovala cez deň ležať a hlavne ticho a pokoj, prenechávala som jej svoju izbu. Raz ráno mi mama hovorí: "Počuj, tá naša babka asi blaznie. Pýtala sa ma, prečo v noci chodím za ňou do izby. Že ju tým furt budím. A ja spím jak poleno..." Zopár kontrolných otázok a zrýchli sa mi tep. Babka síce bola chorá, ale blázon určite nie...
A raz tam spali neterky. Uprostred noci výkrik, ktorý by zobudil aj mŕtveho. S mamou sme vybehli, že čo sa deje. Neterky skoro na plafóne, že v izbe niečo je. Prezreli sme ju celú a nič. Počuli šuchot a potom jedna z nich cítila na nohe niečo studené...
Pomaly som začala prehodnocovať svoje názory.
Sestra na to povedala: "Jasný prípad. Dedko ťa prišiel poprosiť o naše modlitby." Čo? Prečo mňa? Veď my sme sa len hádali. Prečo nie ju? Ju mal zo všetkých aj tak najradšej. Sestra mi venovala široký úsmev.
A tak som sa v novembri, v čase dušičiek a spomienky na všetkých zosnulých, rozhodla získať v kostole pre dedka odpustky.
Odvtedy som v tej izbe nespala. Naši sa časom zľutovali a vymenili sme si izby. A oni tam spávajú ako dve batoľatá.
Asi sa už nikdy nedozviem, čo to vtedy bolo.
A možno...Možno sa raz "kdesi tam" stretnem ešte raz s mojím dedkom. Zase mi porozpráva historky z ľudovej školy alebo o tom, ako do našej dediny v šesťdesiatom ôsmom prišli Rusi. A možno mi medzi rečou prezradí, čo to za šuchot vtedy bol...
