Otec bol železničiar a preto nikdy nebol problém zbaliť šnicle, klobásky a svoju najmladšiu a vydať sa na cesty. Ako decko ma naši povláčili po celom svete. Teda, hlavne po bývalom Československu a Bulharsku, ale pre mňa to vtedy "celý svet" rozhodne bol. Milovala som vôňu vlaku (vtedy som ešte neriešila, či je to vôňa alebo smrad, či je ten vlak čistý alebo špinavý, či je rýchly alebo zase mešká...) a otcove odpovede na moje večné "prečo".
Neskôr som si kúpila mapu sveta, zavesila som si ju nad posteľ a poležiačky očami blúdila po všetkých tých krajinách a snívala, kam raz určite pôjdem. Najviac bodovala Francúzsko a Kanada. Kvôli francúzštine.
Potom som randila s chlapcom, ktorý študoval na výške v Bratislave a vždy vravieval, že sa vráti bývať domov. Ja som si ťukala na čelo a myslela svoje. Nevedela som sa dočkať, kedy budem môcť odísť. Niekam preč a možno navždy.
A potom som stretla rovnako cestovateľsky nakazeného blázna. Vydali sme sa spolu na rôzne svetové strany a na cestách zažili toho dosť. Ale keď prišlo na lámanie chleba v podobe rozhodnutia splniť si sen o bývaní v Kanade, obaja sme zmĺkli.
xxxxxx
Minule som sa prechádzala so psom po lúkach nad naším domom. So synovcom som vyliezla na Krasín - na ten dvojhrbý kopec nad dedinou, na ktorom bol kedysi Súčanský hrad - pochválila som sa mu, že na ten stožiar som kedysi vyliezla úplne hore (a nezabudla som zakázať mu to...) a rozhliadla sa po okolí. Z Krasína máte celú Súču ako na dlani a keď je pekne, tak aj obe Dubnice a tam vzadu tuším už aj Manín.
Súčanský hrad, zbúraný v roku 1550
Pozerám dole, v diaľke rozoznávam stromy, na ktoré sme ako decká večne liezli. Hrali sme sa na vtáčikov, kamoška vždy bola pinka a ja som jej vždy závidela, lebo povedala, že pinka je určite najkrajší zo všetkých vtáčikov.
A na námestí je kultúrny dom (ono by to malo byť podľa správnosti dom kultúry), tam som tiež strávila ako občasná členka ochotníckeho divadla a detského folklórneho súboru nejeden večer. Veď bolo MDŽ, MDD, SNP a mnohé iné významné dni, kedy bolo treba vyťahanú trigovicu (mikinu) vymeniť za súčanský kroj.
A áno, okolo Súče vodička tečie. Volá sa - ako inak - Súčanka. Ako decká sme sa v nej čvachtali spolu s našimi psami. Nedávno v nej moja mama našla utopeného človeka. Sváko z dolného konca si chcel nabrať kyselky, šmyklo sa mu a tak nešťastne padol do potoka, že už v ňom zostal. Nešťastie veru občas zavíta aj do našej dediny.
A tak, keď prídem domov, ako keby som si ľahla do práve ustlanej postele. Voňavej, mäkkej, bezpečnej.
Neviem, ktorú časť sveta budú moje deti volať svojím domovom, ale niekedy mi napadne, že by nebolo od veci žiť tak ako moji rodičia a starí rodičia. V pohode a v pokoji, uprostred lúk, stromov a polí. V tej našej dedinke v údolí.
Foto: G. Gazdíková
Foto hradu požičané z webovej stránky Dolnej Súče
