Každé ráno som sa budila do slnkom zaliateho ticha, dokonalá ilúzia samoty, všade pokoj a ticho, nad hlavou len zvuky lietadiel.
Sedela som na terase so šálkou čaju v ruke, nad hlavou mi poletovali chumáčiky z blízkych topoľov, leskli sa na slnku ako keby boli strieborné, pomaly plávali vzduchom, tancovali raz dole, raz hore. Zadívala som sa na obrovitánske stromy, ktoré im lemujú pozemok, ako sa ľahučko pokyvujú v miernom vánku. Krásne ráno, plné melanchólie.
Myslela som na mamu, ako denne navštevuje otcov hrob a ako mu hovorí všetko, čo sa u nás deje. Stále sa o ňom rozprávame, ako keby tu bol. A ako strašne jej a nám všetkým chýba. Myslela som na Emu, ako zvláda svoje prvé ozajstné prázdniny bez rodičov, ako mi zovieralo hrdlo, keď mi statočne so slzami v očiach hovorila, že jej chýbame iba trošku. A ako sa ma Rasťo každý večer pýta, či som jej už volala. Myslela som na to, prečo sú vzťahy tak strašne komplikované, prečo si dokážeme ubližovať len tak, prečo niektoré slová tak strašne bolia. Prečo sme niekedy na seba tak zbytočne zlí, keď život je taký krátky. A myslela som na všetkých, ktorí v poslednej dobe v mojom okolí vážne ochoreli. Mám pocit, že ich je nejako moc. Myslela som na to, prečo rakovinu pankreasu dostala zrovna moja kamarátka, mladá baba, matka dvoch detí a ako statočne s ňou bojuje, ako nám všetkým naokolo dáva lekcie z pokory a lásky. Človek má niekedy pocit, že nie je chorá ona, ale ten svet okolo.
A ako som tam tak sedela, pozorovala tie lietajúce chumáčiky a do mojej mysle sa začalo vkrádať zúfalstvo, spoza mňa, z rádia sa ticho ozvali slová piesne...
...sometimes everything is wrong...hold on...
Počúvala som nádhernú baladu od R.E.M a jej slová mi hladkali dušu. Napadlo mi, ako často chceme veci zmeniť, urýchliť, uľahčiť, pohoda, klídek, tabáček, len žiadna zodpovednosť, žiadne city, v dnešných časoch sa už nosí čosi iné. Ako často povieme blízkym niečo, čo nás potom mrzí, ale necháme to tak, veď čo bolí, to prebolí, načo sa o tom rozprávať zas a znova. A pritom je život príliš krátky na to, aby sme ubližovali. A neodpúšťali. A ako často bývame netrpezliví, chceme vyriešiť veci hneď a zaraz, slnko nech nezapadá nad našim hnevom, a pritom niekedy stačí počkať. A keď človek prosí o zázrak, chce ho hneď teraz, Pane Bože, lebo neskôr môže byť už neskoro, tak neblbni, veď si všemohúci, nie? A nejako zabúda, že nie moja vôľa, ale Jeho nech sa stane.
...sometimes everybody hurts...hold on...you are not alone...
