Nepoznala som ho dobre. Boli sme čerství prváci na výške a všetko okolo malo príchuť nepoznaného. Zopár náhodných pohľadov a priateľským úsmevov. A našich tradičných štvrtkových chodbovíc, ktorými sme tak dobre liezli na nervy všetkým naokolo.
Pamätám si na tú jeho poslednú. Rozhovor o našich milovaných horách a lezení. Jeho nadšenie z nasledujúceho víkendu v Tatrách.
Na druhý deň sme si ešte zakývali na prednáške. Zase mal na sebe to veselé tričko (v čase môjho čierneho prevedenia som jeho žlté a oranžové tričká s bláznivými obrázkami považovala za úplne nemožné). Na tvári široký úsmev a iskričky v očiach.
Týždeň na to som si do denníka zapísala toto:
"Dohodli sme sa, že bude oslava jeho menín a namiesto toho bude jeho pohreb. Chcel iba pomôcť kamošovi. Ale nezachránil ho a nezachránil ani seba. Zomrel tam, kde to najviac miloval..."
foto: R. Matúš - Gerlachovský štít
Možno to bolo jeho nerozvážnosťou. A možno nie. A možno to tak malo byť. Aj keď smrť každého mladého človeka, ktorý zomrel náhle s hlavou plnou nápadov je tak nespravodlivá a tak strašne zbytočná. Tak ako je zbytočné sa potom trápiť, kto čo mohol spraviť inak. A čo by bolo ak...
Nepoznala som ho dobre. Nemala som tú šancu. Ale viem, že ak by žil, bol by skvelý spolužiak a hlavne skvelý kamarát. Chodil by s nami liezť a túlali by sme sa spolu po horách. A kopec ďalších vecí mohlo byť inak. Ale nie je.
A tak si naňho spomíname. Nielen v novembri a nielen na horách.
Jeho smrť mi vždy viac ako čokoľvek iné pripomenie to staré známe - Nevieš dňa, ani hodiny...
Venované Martinovi Fojtů
