Odmietol si ísť spať bezo mňa. Počkám, povedal si, keď sa mi žiadalo ešte internetu. A tak tu ležíš schúlený do klbka, s otvorenými ústami, bezbranný ako dieťa. Ešte ťa nezobudím. Chvíľu ťa pozorujem ako odfukuješ po ťažkom tréningu, usmievam sa. Ani po šiestich rokoch som sa ťa ešte neprejedla.
Zaspávaš na posteli oblečený. Vyzliekam ti ponožky a nohavice a dávam pozor, aby som ti "ho" neprivrzla zipsom. To by si sa asi zobudil a "spánok je predsa preto, aby ťa nikto nevyrušoval".
Musím ešte do kúpelne. Nesvieti nám svetlo. Dnes nám rupla žiarovka. Aspoň nebudeš čítať na záchode, hovoríš a hneď sľubuješ, že to zajtra vymeníš. A budeš na seba celý deň zase tak chlapsky hrdý ako vtedy, keď si opravil hriankovač. A tak si umývam zuby po tme.
Konečne si líham do postele. Reaguješ na moje telo, ťaháš ma k sebe, máš rád, keď ma v spánku cítiš. Schúlim sa do Tvojho náručia, nos si zaborím do tvojej hrude a dýcham ťa plným priehrštím. Myslím, že tvoju vôňu mám naveky vrytú kdesi v podvedomí. Hundreš čosi zo sna, asi ťa pošteklil niektorý z mojich vlasov. A ja si zase utieram slzičky. Tentoraz preto, lebo som šťastná.
xxxxx
- Ľúbim ťa, vieš? Kedy som ti to povedal naposledy? - hovoríš mi ráno.
- Včera večer.
- Hej?
- Hej. Keď si spal.
- Hmm. Nepamätám sa. To musel byť niekto iný...
