Zaujímavé. Mám za sebou už 26 Vianoc, ale v hlave mi zostalo len niekoľko z nich.
Prvé, ktoré si pamätám, som prekňučala v bolestiach. Prejedla som sa banánov. Počas týchto Vianoc vznikla spoločná fotografia, to vtedy ešte všetci súrodenci bývali doma, tak sme na nej pekne vedľa seba naukladaní naozaj všetci (pred pár rokmi som ju kdesi vyhrabala, zarámovala a dala našim ako vianočný darček). Ja mám na nej oblečené rozkošné nohavice na traky, strih podľa hrnca a v rukách bábiku s monoklami...
Mohla som mať asi osem, keď mi naši pod stromček dali sánky, plyšovú kocku, ktorá namiesto čísel mala Včielku Maju a rozprávkovú knižku. Boli to moje najkrajšie Vianoce. Verila som ešte na Ježiška a aj keď mi nešlo do hlavy, prečo ma naši deň pred tým zamkli v izbe a ja som cez okno videla otca ťahať po ceste sánky, ktoré sa podozrivo podobali na tieto moje, nejak zvlášť som to neriešila. Naši šli na polnočnú a ja som sama potajomky sedela na tých sánkach pod rozsvieteným stromčekom a nemohla som uveriť toľkému šťastiu. Mám vlastné sánky ! (Totižto, ako najmladšia som neraz zopár "výtečných" vecí zdedila po starších súrodencoch...aj tá bábika s monoklami bola určite po niektorej sestre)...
O pár rokov na to, to som už vedela, že darčeky nenosí Ježiško, som chcela foťák. Normálne som si ho vyhádala, vydupala, vytrucovala. Keď som ho potom pár dní pred Vianocami mame našla v skrini, bolo mi zo samej seba na grc. Vôbec som si ho nezaslúžila.
Ako čerstvej gymnazistke sa mi zažiadalo nového pulóvra. Mama to pojala svojsky a tak pod stromčekom na mňa čakalo biele čudo, vyšívané fialovými kvietkami a lemované korálikmi. Mama bola evidentne na svoju kúpu pyšná a mne sa horko ťažko podarilo skryť sklamanie. Ten pulóver som mala na sebe len raz v živote, a aj to som si ho v šatni v škole hneď vyzliekla. Raz som nemala čo na seba, keď som šla na disku a maminka, že šak si daj ten nový pulovrík. Viete si to predstaviť? V niečom takom na disku? Veď to by som rovno kanálmi mohla začať chodiť...Je to ťažké, keď má človek päťnásť...
Potom mala mama za sebou šťastnú sériu. Zo štyroch pulóvrov boli najmenej tri celkom použiteľné. A raz som dokonca dostala aj nohavice, ktoré mi nielenže boli dobré, ale aj farebne ladili s tým jedným pulóvrom. Veď hovorím, šťastie...
A potom som vyrástla.
Asi hej. Asi je to vekom. Že už mi nevadí, že (od kedy sme pri stole len traja) tá menšia kôpka je moja a tá väčšia je pre nich. A sa teším, keď sa tešia. A že mi je úplne jedno, čo dostanem pod stromček (dokonca potajomky typujem, že čo sa asi maminke podarí tento rok) a vôbec to neriešim. A že im budem, tak ako aj za pár posledných rokov, za to úprimne vďačná. Pretože viem, že naši mi chcú vždy iba to najlepšie. A že je to z lásky.
A o tom to predsa má byť...
