Pozorujem ho ako spí. Moja obľúbená činnosť. A hladkám ho vo vlasoch. To má rád zase on. Pozerám sa ako dýcha, ako mu na krku pulzuje život. Hrdina. Včera celý deň nerozprával o ničom inom iba o nočnom výstupe na Baranec. Aj sa zbalil, aj budík nadstavil a nič. Budím ho, ale on si ma len bližšie pritisne a viacej sa zababuší do periny. A pokojne pochrapkáva ďalej.
Včera pri výstupe do Žiarskeho sedla som s hrôzou zistila, že moja kondička nielenže nie je čo bývala, ale že nie je vôbec. Funím ako slon. A obiehajú ma aj malé deti. Rastik očami prechádza po okolitých končiaroch a v očiach mu jasne vidím to zvláštne nadšenie, ktoré v nich má, len keď je v horách. Chvíľami naberá svoje staré tempo, ale po pár metroch sa zbadá a čaká na mňa. Stále sa pýta, ako sa cítim, či som smädná, hladná (prípadne oboje) a či vládzem. Chytí ma za ruku a oči zdvihne k horám.
Keď som mu pred pár mesiacmi nakázala kúpiť tehotenský test, obaja sme vedeli, aký bude výsledok ("Opeknela si, určite si tehotná"). Babatko sme chceli. Len sme si nemysleli, že to pôjde tak rýchlo a ľahko. Že šup-šup a basta. A obaja sme chvíľu mysleli na to, čo sme tento rok chceli stihnúť. Gibraltar, Rumunsko a cyklotúru po Slovensku. A ešte Dolomity. Ako svadobný dar sme totižto dostali špeci istenie na feraty, tak sme sa tešili ako ho vyskúšame. A že sme možno ešte chvíľku mohli žiť tak ako doteraz. So zbaleným ruksakom na chrbte, ruka v ruke, ísť sami dvaja, kam len chceme.
Žiarska chata sa len tak hemží rodinami s deťmi. Jednej mamičke dokonca z náručia vykúka niekoľkomesačný chlapček. Je maličký ako myška.
Schádzajúc z chaty mi Rastik, ktorý nesie oba naše ruksaky, lebo "ty už jeden batôžtek máš", hovorí: "Keď sa babatko narodí, kúpime mu sedačku a budeme chodiť do hôr. Vieš, na Gerlach a tak..."
Usmejem sa.
Presne tak. Náš život sa nezmení. Bude len oveľa krajší.
