Stále sa niekam ponáhľam, stále čosi riešim. Stále je niečo, čo treba urobiť, prerobiť, dokončiť, začať...
Stále čosi. A potom sa čudujem, že ma zase začalo pri srdci pichať. Ani k doktorovi nejdem, diagnóza jasná.
Minule som tak stála na zastávke električky, v hlave množstvo myšlienok, skákali tam jedna cez druhú. Električka meškala a ja som už pomaly začala hypnotizovať hodinky na mobile.
A v tom som to začula. Spev vtákov. Len tak uprostred mesta. Úžasné. Zdvihla som hlavu a počúvala. Už skoro zžitá s mestom som si to nikdy predtým nevšimla.
A v tom ma napadla zaujímavá myšlienka. Čo by sa stalo, keby som neurobila minimovku? Keby som odišla zo školy? Keby som neprišla tam, kam práve idem? Keby som sa prestala všade náhliť? Keby som to všetko nebrala tak vážne?
Nič.
Horšie by bolo, keby som už nikdy nepočula spev tých vtákov...
