Cesta vlakom. Trocha nuda. Tak sa k nemu nakloním a robím mu ksichtíky. Zrazu mu zasvietia oči.
"Počkaj, počkaj. Teraz mi niekoho pripomínaš."
Jasnačka, pomyslím si pobavene. Nejakú herečku. Alebo speváčku. Alebo niekoho takého.
"Hmm. Fakt neviem", povie zamyslene. "Pavúka alebo muchu?"
Ležíme v posteli a vychutnávame lenivé letné popoludnie.
"Vieš o tom, že máš nad perami fúziky?"
"Čo?", okamžite si rukou zakrývam ústa.
"Naozaj? Že nijé. Vážne?", drankám od neho uspokojivú odpoveď.
"Ukáž?", obzerá si ma, ako keby ma videl prvýkrát.
"Vlastne nie. Nemáš. To ti trčia z nosa..."
V čase, keď som chudla " z ničoho nič" a už mi to začínalo byť podozrivé, som sa mu posťažovala:
"Zase vážim o kilo menej. Už sa mi to zdá čudné."
"Mne nie, moječko. Konečne si si oholila nohy..."
Nie je to šoumen. Nezabáva spoločnosť. Skôr naopak. Ale mňa zabáva skoro stále. Mám rada tie chvíle, keď si uťahujeme z toho druhého tým správnym spôsobom. A smejeme sa.
