Jeho vskutku originálny pohľad na našu hádku:
" Ty keď sa začneš hádať, tak nemáš konca sveta. A keď ti náhodou začnem protirečiť, tak hneď je čert na stole. To sa ani neoplatí..."
On je vonku, zabáva sa s kolegovcami z angličtiny. Ja ležím doma prejedená na gauči a pomaly, nenápadne mi z toho jedla začína byť nedobre.
"Je mi zle, neprídeš ku mne? Príííď, umjerááám."
Má práve rozdiskutovanú zaujímavú vec. Aj by prišiel, ale ...
" Šak jasné, ja kludne môžem umrieť sama" - pokus o vyhrážanie v nádeji, že zaberie.
Zabralo. Svojsky.
"Neboj, moječko, ja si ťa potom prídem vykopať..."
" Čo by si chcela na Vianoce?" - opýta sa ma cestou domov.
" Vieš, že ani neviem, čo by sa mi zišlo?" - zamyslím sa.
"Ja viem. Plastická operácia..."
Nie je to šoumen. Nezabáva spoločnosť. Práve naopak. Ale mňa zabáva skoro stále. Mám rada tie chvíle, keď si z toho druhého uťahujeme tým správnym spôsobom. A smejeme sa.
