S Rasťom sme spolu jedenásť rokov, z toho štyri ako manželia. Málo? Možno. Za ten čas sme spolu prežili už všeličo a niekoľko naozaj ťažkých chvíľ. Ale nič nie je náhoda, a verím tomu, že všetko zlé je na niečo dobré.
Nič nás neučí väčšej trpezlivosti tak ako práve naše manželstvo.
A keď mám chuť kričať, aby ma konečne bolo počuť, keď sa mi chce tresnúť dverami až by sklá rinčali alebo keď chcem povedať niečo, čo by ma mohlo neskôr mrzieť a ja namiesto toho všetkého len stisnem pery, spomeniem si na mamu.
Moji rodičia tento rok oslávili 45.výročie sobáša. Mnoho z tých rokov nebolo dobrých a ani ľahkých nie, a možno to niekedy chceli aj vzdať. Ale nevzdali to.
Posledných pár mesiacov sú obaja vážne chorí, no starajú sa o seba navzájom, podľa toho, kto práve vládze viac. A mám pocit, že práve teraz majú k sebe bližšie ako už dávno nie. A že sa viac spolu rozprávajú, viac sa smejú a mama menej stíska pery.
V šťastí i v nešťastí, v zdraví i v chorobe, v dobrom i v zlom...
