Napríklad ja. Keď mala Ema asi dva mesiace, spýtala som sa kamošky, vtedy mamičky jednoročného chlapca, ako často sa malý v noci budí. Že päť - šesťkrát. Sebavedome som sa usmiala. Ema od narodenia spávala dobre a v noci sa budila tak dva razy. Niečo také ako neprespané noci som ja nikdy nepoznala. A naivne som si myslela, že aj tie dva razy ju tak do pol roka prejdú. Neprešli. Človek mieni a dieťa si to aj tak zariadi po svojom. Bolo totižto obdobie, keď si naša princezná uprostred noci zmyslela, že teraz je ten správny čas, keď môže po nás skákať, šticovať, hrýzť, kopať a to všetko sprevádzané šťastnými výkrikmi trvalo asi tak dve hodinky. Ja už ani neviem, aké to je, prespať celú noc...
Alebo moja neterka. Ešte pred niekoľkými mesiacmi rozmýšľala nad tým, že keď o tých pár rokov dokončí strednú, možno pôjde na výšku. A teraz rozmýšľa nad tým, aké meno dá svojmu dieťatku. No áno, stalo sa. A väčšina známych, kamarátov, ľudí v škole a v dedine ju automaticky odsúdilo a dlho bola v klebetníckych kuloároch témou číslo jedna. A asi aj bude. Pretože ona neurobila to, čo sa od takej mladej baby "očakávalo". Nešla na potrat a s podporou rodiny sa rozhodla dieťa vychovať. A všetci tí, čo v nedeľu sedávajú v kostole farárovi na očiach, len nechápavo krútia hlavami...
Alebo moja kamoška. Zaľúbila sa po uši. Láska cez internet. Najprv krátke správy, potom emaily, esemesky, dlhé nočné telefonáty. Vyznania, z ktorých sa krútila hlava. Pán dokonalý. Len tých stretnutí bolo akosi málo. Večne zaneprázdnený. A toľko sľubovaná spoločná dovolenka sa scvrkla na jednodňovú služobnú cestu do Prahy. A nemohla mu volať, pretože pán podnikateľ má vraj iba služobný telefón. A sem - tam sa jej pár týždňov neozval, pretože ujo v Budapešti je chorý a on sa musí oňho starať. A cez víkend sa stretnúť nemôžu, pretože víkendy má plné. A ona čakala a dúfala, snívala a verila. Až raz jej kamoška navrhla, aby si ho oťukla cez internet. A tak sa dozvedela, že pán dokonalý je ženatý a má tri deti. Nezachránil to ani tým, že jej potom tvrdil, že je rozvedený, že sa jej to bál povedať a len čakal na vhodnú príležitosť. Pred pár mesiacmi šla na ľadovú revue a oproti stál on, ruka v ruke s nejakou slečnou. Keď ju zbadal, schoval sa za stĺp...
*****
Minulú sobotu sme šli navštíviť Emkinu prababičku do Jičína. Na diaľnici v ľavom (rýchlostnom) pruhu, stáli za sebou dve autá. V pruhu, kde je to vyslovene zakázané. To prvé malo zapnutý výstražný trojuholník, to druhé nie. Našťastie manžel nešiel rýchlo a stihol ich obísť sprava. Auto, čo šlo za nami, také šťastie nemalo. V spätnom zrkadle sme potom sledovali scénu ako z akčného filmu. Auto do nich vrazilo, náraz ho vyhodil do vzduchu, niekoľko sekúnd letelo mimo diaľnicu, kde dopadlo strechou na zem. Zostala z neho len placka...
*****
Väčšinou to tak býva. Niečo si predstavujeme, o niečom snívame, na niečo sa tešíme a niečo si plánujeme. A ono to veľakrát dopadne aj tak úplne inak. Niečo nám do toho príde, prekážka alebo problém. Možno nám ho prinesie sám život, možno si ho spôsobíme sami a možno nám ho spôsobia naši najbližší. Možno sa to nejako vyrieši a možno to zvládneme ľavou zadnou. Ale niekedy sa nám možno zdá, že ten problém je väčší ako my...
No ak nejde o život, nejde vlastne o nič...aj keď možno ide o veľa...
