Stojím si na zastávke a žujem žuvačku. Oproti po chodníku kráčajú dvaja mladí chalani tmavšej pleti. Arabi - pomyslím si - je ich tu stále viac a viac...
No a čo? - diskutujem sama so sebou - Určite tu študujú alebo pracujú. Kopec Slovákov predsa tiež študuje a pracuje vonku a sú to takí istí ľudia ako zvyšok celej populácie. Tak čo.
Spokojná sama so sebou a so svojimi názormi nastupujem do autobusu. Sadám si vedľa dvoch mladých mužov. Krátke vlasy, bunda bomberoidného typu, celí v čiernom. Okamžite ich zaraďujem ku skupine, do ktorej ani nemusia patriť. Zhlboka sa nadýchnem. Tak takýchto ja teda nemusím. Hlavu radšej otáčam na druhú stranu.
Na ďalšej zástavke sa jeden z nich zdvihne. - Ešte nevystupujeme - hovorí ten druhý. Mladík prikývne a ukáže smerom k dverám. Hore schodami sa štverá starý dedko s paličkou...
A ja tam len sedím, žujem žuvačku a hanbím sa.
.....
Je to tak hlboko v nás? Tá schopnosť okamžite posúdiť a odsúdiť ľudí len podľa výzoru...či čohokoľvek iného?
A nedostať sa ani k tomu, aby sme sa zamysleli nad ich skutkami a srdcom...
.....
Človek si môže vytvoriť milión skupín, do ktorých zaradí seba či iných, ale aj tak je to stále o tom istom - buď je dobrý alebo zlý...
