Medzi týmito dvoma nezabudnuteľnými modernými kultúrnymi zážitkami ubehlo dvanásť príjemných dní, počas ktorých sme nasávali kultúru starú pekných pár storočí.
Pri výbere našej každoročnej gréckej dovolenky nie je ani tak rozhodujúce, ako to vyzerá priamo na mieste. Dôležité je, čo sa nachádza v okolí. Preto sa naším tohtoročným cieľom stalo mestečko Tolo na Peloponéze. Mestečko samé nie je nijako zvlášť pozoruhodné, za zmienku stojí neďaleký ostrovček Koronisi.
Na ňom boh Apolón splodil so svojou milenkou Koronis syna Asklépia. Neskôr si to Koronis rozmyslela a chcela sa vrátiť k predošlému partnerovi. Apolón za ňou poslal svoju sestru Artemis, ktorá ju zastrelila šípmi. Na poslednú chvíľu však Apolón stihol dieťa vyňať z matkinho tela a dal ho kentaurovi, ktorý z neho vychoval slávneho lekára. V tejto chvíli to stačí, s Asklépiom sa ešte stretneme.
Neďaleko Tola sa nachádza Nafplio - v rokoch 1828 až 1834 prvé hlavné mesto novodobého Grécka. Vraj je najkrajším gréckym mestom, aj keď ja by som len tak z fleku vedela vymenovať zopár podľa mňa krajších, napríklad Pargu, Kos alebo Kerkyru, a to som z Grécka videla len zlomok. Okrem toho, že bolo prvým hlavným mestom, zastrelili v ňom - tu pri kostole svätého Spyridona - prvého premiéra.
Guľky sú doteraz zavŕtané v kostolnom múre. Teda guľky zo zbrane.
Nielen prvý zastrelený premiér, ale aj prvé grécke gymnázium je práve tu, v Napfliu. Dnes je v budove turistická kancelária.
Nad mestom sa vypína benátska pevnosť Palamidi, na ktorú vedie 999 schodov. Nezúfajte, dá sa na ňu dostať aj autobusom.
Druhou pevnosťou hneď vedľa, ktorá je však milosrdne nižšie, je Akronafplio. Je z nej pekný výhľad, ináč nič moc.
A do tretice tu máme pevnosť Bourdzi na neďalekom ostrove, v ktorej bývali kati a ich väzni.
Najkrajšie a v lete aj najznesiteľnejšie je Nafplio večer. Na rozdiel od Tola to tu vtedy žije.
Po Nafpliu sa v roku 1834 stali hlavným mestom Atény. Určite ste už neraz videli fotky Akropoly, tak ak ich už máte plné zuby, nasledujúcich sedem preskočte. Alebo si ich pozrite, čo ak práve tie moje sú krajšie?
Parthenón
Odeion Heroda Attika
Karyatídy, teda ženskí Atlasovia. Toto sú kópie. Originály - päť žien nesúcich na hlavách chrám Erechtheion - sú v aténskom múzeu. Jednu karyatídu ukradol pred dvesto rokmi známy zlodej antických sôch, Angličan gróf Thomas Bruce a nachádza sa v Britskom múzeu v Londýne.
A nevrátia ju a nevrátia...
Areopág - vŕšok, kde zasadal súd. Tabuľka na skale oznamuje, že okrem toho tu kázal aj apoštol Pavol, ktorý bol v týchto končinách obzvlášť aktívny a s jeho menom sa ešte v tejto reportáži stretneme.
Chrám Dia Olympského
Chrám Dia Olympského s Akropolou v pozadí.
Toto bolo asi to najzaujímavejšie, čo som v Aténach videla. Teda ak nepočítam demonštráciu na námestí Syntagma pred parlamentom, ktorá nám znemožnila vidieť naplánovanú výmenu stráží.
Zas na druhej strane - ak by nám demonštranti znemožnili navštíviť Akropolu, naštvalo by ma to viac.
Keď sme takto rozbehnutí v histórii, poďme ďalej. Čo tak Mykény? Vykopal ich Schliemann na základe Homérovej Iliády. Podľa Homéra ich postavili jednookí obri - Kyklopovia. Pri pohľade na Leviu bránu z obrovských ťažkých balvanov mi jeho teória až taká neuveriteľná nepripadá.
Hrobka kráľa Agamemnóna. To je ten, čo bojoval proti Tróji. Syn trójskeho kráľa Paris totiž nielenže nasadil parohy jeho bratovi Menelaovi, spartskému kráľovi, a uniesol mu manželku Helenu, ale k Helene si pribalil aj Menelaovu pokladnicu. Agamemnón mal tak dobrý dôvod na napadnutie Tróje. Do svojich radov si prizval aj nezraniteľného Achilea. Teda takmer nezraniteľného. Keď sa narodil, matka ho kvôli zabezpečeniu jeho nesmrteľnosti ponorila do posvätnej rieky Styx. Držala ho pritom za pätu a čo bolo ďalej, si domyslíte. Achilea zastrelil šípom do päty práve Paris, ktorý sa mu pomstil za zabitie svojho brata Hektora. Ten zas predtým zabil Achileovho milenca Patrokla, takže príslovie "oko za oko, zub za zub" tu sadlo ako uliate.
Agamemnón dobyl Tróju po deväťročnom obliehaní pomocou ľsti, ktorú vymyslel Odysseus a ktorú určite poznáte. Časť gréckych bojovníkov sa ukryla v drevenom koňovi, ktorého postavili pred bránami, zatiaľ čo ostatní predstierali, že obliehanie vzdávajú a odchádzajú domov. Rozjarení Trójania koňa privliekli do mesta. V noci z neho Gréci povyskakovali, otvorili brány, pustili dnu ostatných spolubojovníkov a mesto dobyli. Spojenie "trójsky kôň" prežilo viac ako tritisíc rokov a ak máte trójskeho koňa v počítači, nie je to žiadne terno.
Agamemnón sa z víťazstva dlho netešil. Počas jeho neprítomnosti si jeho žena Klytaimnestra - mimochodom sestra krásnej Heleny, kvôli ktorej sa to celé spustilo - našla náhradu. Hneď po jeho návrate mu nachystala kúpeľ a tam ho so svojím milencom zabila.
Podľa zlatej posmrtnej masky vyzerá fakt dosť prekvapene, čo by túto historku potvrdzovalo. Má to len maličký háčik - dodatočne sa zistilo, že maska je o tristo rokov staršia ako Agamemnón.
Spolu s množstvom ďalších šperkov sa našla v tomto kruhovom hrobe.
A teraz nepríjemná skutočnosť - tá, čo je v mykénskom múzeu plus všetko ostatné vo vitrínke, sú kópie. Originály sú v aténskom národnom múzeu.
Nakoniec ale ešte vždy lepšie ako keby boli v britskom.
Možno už máte trójskej vojny plné zuby, tak zmeňme tému a presuňme sa kúsok ďalej, do Epidauru. Tu sa opäť stretávame s Asklépiom, o ktorom sme si hovorili na začiatku. Opustili sme ho vo chvíli, keď sa za pomoci kentaura vyučil za lekára. Pri svojej práci využival byliny, ale položil aj základy psychológie. Pacientov liečil šokovou terapiou, a to tak, že ich hodil medzi hady. Buď sa im polepšilo, alebo nie. To bolo asi 1200 rokov pred naším letopočtom. Neskôr ho vyhlásili za boha liečiteľstva a had ovinutý na palici je symbol lekárstva doteraz.
O pár storočí neskôr v Epidaure vznikol Asklépiov chrám, najväčšie liečiteľské centrum tej doby. Tradícia liečenia hadmi sa vykonávala v Tolone, ktorý práve rekonštruujú a nové časti zatiaľ pôsobia ako päsť na oko.
Uvidíme, čo všetko nakoniec postavia, materiálu sa tu váľajú haldy.
Pacienti sa tu nenudili, k dispozícii mali divadlo, do ktorého sa pomestilo 14 tisíc divákov. Jeho akustika je vraj najlepšia na svete a slovo zašepkané zo stredu pódia je počuť až úplne hore, v päťdesiatom piatom rade.
Ak už mali pacienti Sofokla plné zuby. mohli si napríklad zabehať na štadióne.
Neliečilo sa však len šokovou terapiou, vykonávali sa tu aj chirurgické úkony. Nástroje možno vidieť v miestnom múzeu, podobne ako dary vyliečených pacientov. Tento mal zrejme problém so sluchom.
Znesiete ešte kúsok histórie? Ak áno, pokračujme ďalej. Kam? Pôvodne sme s požičaným autom mierili do Sparty. Vďaka môjmu orientačnému zmyslu a gréckemu značeniu ciest sme v polovici cesty zistili, že ideme do Korintu. Nevadí, aj tam sme chceli ísť.
Pamätáte sa ešte na apoštola Pavla, ktorý kázal na Areopágu v Aténach? Sľúbila som vám, že sa s ním ešte stretneme. Práve v Korinte našiel obrátený Šavol vďačné publikum, Vlastne asi ani tak veľmi vďačné nebolo. Apoštol sa najskôr snažil priviesť na správnu cestu kňažky lásky na vrchu Akrokorint, ktoré sa tu v hojnom počte - údajne ich bolo viac ako tisíc - starali o pocestných po všetkých stránkach. Mám také tušenie, že pocestní túto jeho aktivitu nevítali zrovna nadšene.
Akrokorint je vrch v pozadí.
Pavol sa nevzdával a snažil sa presadzovať svoju novú vieru priamo v Korinte. Keď už nebol v meste, písal Korinťanom aspoň listy.
V týchto miestach kázal.
Chrám boha Apolóna. To bol ten, čo na ostrove Koronisi splodil Asklépia.
O tom, že Korint bol kedysi bohatým a nákladným mestom svedčia nielen zachované časti spred dvetisíc rokov ako napríklad táto mestská fontána, ale aj veta "Nie každý môže ísť do Korintu".
Dnes to už neplatí a do Korintu sa môžete dostať aj počas cesty do Sparty, ako sa to stalo nám.
Spartu sme spomínali už pri trójskej vojne. Tu vládol kráľ Menelaos, ktorému Paris ukradol Helenu, najkrajšiu zo všetkých žien. V prípade Menelaa mal príbeh šťastný koniec - po dobytí Tróje si manželku odviezol domov. Pretože bol presvedčený, že sa stala obeťou únosu, a Helenina láska k Parisovi už medzitým vyprchala, žili si v Sparte šťastne spolu až kým nepomreli.
O pár storočí neskôr, v roku 480 pred naším letopočtom, preslávil Spartu iný kráľ. Volal sa Leonidas a spolu s tristo bojovníkmi bránil termopylský priesmyk ako bránu do Grécka proti tisícnásobnej presile perzského kráľa Xerxesa. Zásluhou zradcu Efialtesa, ktorý Peržanom ukázal tajný chodník, sa mu to darilo len dva dni. Všetci Sparťania v boji hrdinsky zahynuli a ich slávu hlása nápis na pamätníku, ktorý si pamätám zo základnej školy:
"Postoj pútnik a zvestuj Lakedaimoncom,
že my tu mŕtvi ležíme, ako zákony kázali nám."
Toto je Leonidova busta v múzeu v Sparte. Vo filme z roku 1962 vyzeral trochu krajšie.
A tu ho máte celého..
Zo starej Sparty už veľa neostalo, ale archeológovia stále kopú, takže možno niečo ešte predsa vypláva na povrch zemský.
V pozadí súčasná Sparta.
Päť kilometrov od Sparty je staré byzantské mesto Mystras s kopcom plným starých kláštorov. Je ich tu mnoho, ale obývaný je už len jeden. Pretože čas pokročil a navyše začalo pršať, videli sme kláštory len z diaľky.
Škoda, určite by to stálo za návštevu. Ale ten dážď bol naozaj strašný, aj keď sme už sedeli v aute.
Ďalším antickým mestom, ktoré sme počas tohtoročnej dovolenky navštívíli, bola Nemea. Tu splnil Herakles jednu zo svojich dvanástich úloh - zabil nemejského leva.
Nemea bola významným mestom, v ktorom sa konali nemejské hry podobne ako v Olympii olympijské. Súťažilo sa na tomto štadióne.
Z celej Nemey ostal okrem štadióna len chrám Dia Nemejského. Ešte pred pár rokmi sa k oblohe týčili len tri stĺpy, v súčasnosti ich je viac a rekonštrukčné práce pokračujú. Aj tu je materiálu nadostač.
Už ste určite z toľkej antiky unavení. Poďme sa teda previezť cez Korintský prieplav.
Vybudovali ho koncom 19. storočia, ale už viac ako 1900 rokov predtým sa o to pokúšal cisár Nero. Prieplav je 24 metrov široký a šesť kilometrov dlhý a skrátil cestu z Jónskeho do Egejského mora o štyristo kilometrov. Jedným z hlavných konštruktérov bol košický rodák Béla Gerster.
Keď stojíte na moste a pod vami pláva loď, máte si niečo priať. Tak to som teda zvedavá, či dostanem ten Olympus OM-D.
Pretože na lodi bolo príjemne, urobili sme si výlety na ostrovy Hydra a Spetses. Cestou nás sprevádzali delfíny.
Hydra je ostrov, kde jediným dopravným prostriedkom sú poníky a oslíky. Výnimku majú len smetiari a zdravotníci.
Zopár ďalších záberov.
A rýchlo na loď za Laskarinou Bubulinou. Ak si myslíte, že som si ju vymyslela, ste na omyle. Táto pani s takmer zrýmovaným menom skutočne žila, a to konkrétne na ostrove Spetses.
Preslávila sa tým, že bojovala v národnooslobodzovacom boji Grécka proti Osmanskej ríši. Obaja jej manželia boli námorní kapitáni a Laskarina po ich smrti prevzala všetko ich loďstvo. Pridala sa k podzemnej organizácii a okrem finančnej podpory dala vybudovať loď Agamemnón, s ktorou sa v roku 1821 plavila k Nafpliu a začala námornú blokádu.
Ozaj, pamätáte sa ešte na Napflio a na mykénskeho kráľa Agamemnóna, čo dobyl Tróju? Ak nie, tak šup-šup na začiatok a prečítajte si to ešte raz.
Prežila všetky nebezpečenstvá a zomrela na Spetsese zásluhou svojho (bez)nádejného svata. Jej syn sa totiž zaľúbil do dievčaťa, ktoré s ním ušlo. Otec dievčaťa prišiel s ďalšími mužmi svoju dcéru hľadať do domu Laskariny a po hádke ostala hrdinka národnooslobodzovacieho boja ležať na balkóne s prestrelenou hlavou. Vrah nebol identifikovaný.
Jej dom slúži ako múzeum, spravujú ho jej potomkovia, ale za vstup chcú dosť veľa a tak sme ho oželeli. Namiesto toho sme si počas dvoch hodín voľna pozreli mesto s majákom, ktorý patrí k najstarším v Grécku.
Tohtoročná grécka dovolenka sa síce skončila, ale už plánujeme budúcoročnú. A to i napriek riziku, že cestou uvidíme ešte raz Ďáblův náhrobní kámen alebo 100 sladkých holek.
