Blanka Ulaherová
Stille Nacht
Na prelome storočí žil v krkonošskej dedinke Vysoká nad Jizerou chlapec Josef. Na Štedrý večer tam mali zvláštny zvyk.
Na prelome storočí žil v krkonošskej dedinke Vysoká nad Jizerou chlapec Josef. Na Štedrý večer tam mali zvláštny zvyk.
Keď som bola malá, občas som si listovala v útlej smutnej knihe Maminka s tmavou obálkou, ktorá mi pripomínala parte. Mama spomínala, že jednu básničku odtiaľ recitoval jej brat Miloš na pohrebe ich matky.
Na Vianoce som dostala útlu knižôčku Země beze jména z roku 1932, ktorú napísal Ivan Olbracht. Zápisky z Podkarpatia spred osemdesiatich rokov sú veľmi zaujímavé, no možno ešte o kúsok zaujímavejší je obal, v ktorom knižka z pražského antikvariátu dorazila do Žiliny.
Siedmeho augusta 1931 sa v rodine Patočkovcov v Uherskom Hradišti narodilo dievčatko. Mama mu chcela dať meno Lada, ale otec povedal: "U Trpíkovcov majú peknú dcéru, volá sa Blanka." Trpíkovci boli vážená právnická rodina. Aj spisovateľ František Kožík spomína vo svojej knižôčke Sníh padá na Hradiště hneď na prvej strane, ako u Trpíkovcov prenocoval v júli 1919, keď ako desaťročný prišiel do Hradišťa robiť skúšky na gymnázium. A tak dostalo dievčatko meno Blanka.
Keď sme boli s bratom malí, takmer celý voľný čas sme boli zavŕtaní v knihách. Nezmenilo sa to ani po tom, ako naši v roku 1967 kúpili prvý televízor značky Dajana, ktorý nás sprevádzal vyše dvadsaťročným intervalom medzi Pražskou jarou a Nežnou revolúciou. Čítali sme všetko, čo nám prišlo pod ruku.
Otec nám často vravieval, že najkrajšie miesta na svete sú Rajecké Teplice a Makarská. Neviem, do akej miery to myslel vážne, faktom ale ostáva, že k Rajeckým Tepliciam mal veľmi dobrý vzťah.
... a s ňou armáda otrokov si bráni svoju česť - ozývalo sa triedou na Hornom Vale v školskom roku 1965/66. Buď práci česť, buď práci česť! - končili sme úvod hodiny zborového spevu v Ľudovej škole umenia. Nijako sme sa nad týmto každotýždenným rituálom nepozastavovali a pri spievaní sme pociťovali približne rovnaké emócie ako pri Kohútiku jarabom, teda žiadne.
V týchto dňoch som mala byť za oceánom. Chodili by sme po Broadwayi hladní sem i tam, singi jou jou jupi jupi jou, potom by sme sa išli najesť do čínskej štvrte a ja by som sa neustále pokúšala o čo najoriginálnejší záber tej obrovskej ženskej s fakľou. Možno by sme sa práve v tejto chvíli stretli po ôsmich rokoch s Aroonom, naším americkým synom. Alebo by nás teraz Paul vodil po budove OSN, kde pracuje.
... váš otec musí ísť hrať.... Tieto slová nám občas zo žartu spieval tata, keď sa nám večer veľmi do postele nechcelo. Nevedela som, čo je to za pesničku, ani ako pokračuje ďalej, a netušila som, že sa s ňou ešte niekedy stretnem.
Pri všetkej úcte k otcovi a jeho vedomostiam musím priznať, že manuálna zručnosť nebola jeho silnou stránkou. Kým ostatní muži trávili víkendy tuningovaním svojich embéčiek alebo vŕtali do stien otvory pre uchytenie vlastnoručne vyrobených garniží, náš otec sedel v obývačke a listoval v Světe Motorů.
Nikdy ma pojem "prvá svetová" nezasiahol tak intenzívne, ako keď som prikrčená vo vysekanom bunkri pod Tre Cime obdivovala fotogenickú panorámu Dolomitov.
Keď som sa prvýkrát stala matkou, svojej úlohy som sa ujala zodpovedne a vedecky. Preštudovala som množstvo materiálu, pričom som k tejto činnosti rozhodne nepristupovala povrchne. Naopak. Do problematiky správneho vývoja dieťaťa, zdravej farby stolice a riešenia hamletovskej otázky "biť alebo nebiť" som sa snažila vniknúť najhlbšie, ako sa dalo. Aj sto rokov dozadu. A tak som opäť siahla po knihách, v ktorých som tajne listovala v období puberty, a začala som presne tam, kde ma to predtým prestalo baviť. Pri kapitolách s názvom Dieťa.
Niekedy v sedemdesiatych rokoch minulého storočia sa to mojej babičke v hlave trochu poplietlo. Začala si namýšľať, že jej niekto posúva plot a ona takto prichádza o niekoľko centimetrov štvorcových pôdy. Cez deň premeriavala svoj pozemok a v noci murovala hradby na jeho obranu.
Moja slovenská babička zažila prvú svetovú a hlad, preto sme u nej museli vždy všetko zjesť, zemiaky oškrabávať natenko a na jedlo sme nesmeli povedať "fuj".
Keď sme sa po svadbe nasťahovali do domu po starých rodičoch, razantne sme sa vysporiadali s množstvom vecí, ktoré sme tam našli. Najväčšie čistky sme vykonali v kuchyni. Starý kredenc musel uvoľniť miesto modernej linke a starý inventár mojej výbave.
Keďže som sa narodila dva dni pred sviatkom Mikuláša, je logické, že menovaný ma vtedy obišiel. Dokázal síce aj v tých časoch zohnať mandarínky, pomaranče a banány, ale materské mlieko v ponuke nemal. Preto od môjho prvého stretnutia s Mikulášom uplynie práve dnes okrúhlych päťdesiat rokov.
V ruke držím ďalší z rodinných klenotov a opatrne prevraciam stránky. Je to časopis Světozor z 18. decembra 1918 a to, že si ho prezerám práve dnes, nie je náhoda.
povedal mi Karol Kolman, keď som sa z neho pokúšala dostať recept na elixír mladosti. "Milé, príjemné a múdre - ako vy", dodal galantne. Pán Kolman má 83 rokov a ako obuvník pracuje už viac ako 69 rokov.
Boli to také pochmúrne jesenné dni roku 1938. V poslednom čase sa všetko akosi zamotávalo. Ľudia s obavami sledovali dianie okolo seba a prichádzajúce správy ich optimizmom nenapĺňali. Po dvadsiatich rokoch od ukončenia svetovej vojny to vyzeralo, že sa schyľuje k ďalšej.