Blanka Ulaherová
Byť mačkou v Istanbule
O mačkách až neskôr, začnem od začiatku. Stojíte takto pri kontrole na viedenskom letisku, dávate si ...
O mačkách až neskôr, začnem od začiatku. Stojíte takto pri kontrole na viedenskom letisku, dávate si ...
Po dvadsiatich hodinách cestovania sme dorazili na Tinos.
Replika auta, ktoré si naposledy užíval Ferdinand, je obliehaná hlúčikom obéznych turistov.
O dvoch reštauráciách. Ja som jedla vo vláčikovej, v tej druhej spieval Augustin.
Na prelome storočí žil v krkonošskej dedinke Vysoká nad Jizerou chlapec Josef. Na Štedrý večer tam mali zvláštny zvyk.
Z Viedne do Salzburgu vyrážame s Viktorkou v sobotu ráno pred siedmou, lebo najlacnejšie dnešné lístky boli práve tieto.
Zentralfriedhof vo Viedni je druhým najväčším cintorínom v Európe. Aby pre babky s krhličkami a ostatných návštevníkov nebola návšteva zosnulých diaľkovým pochodom, medzi hrobmi premáva autobusová linka.
Viktorka je vo Viedni a ja mám zas kam cestovať. Rozhodli sme sa, že počas môjho najčerstvejšieho dvojdenného pobytu využijeme jeden deň na spoznávanie blízkeho okolia.
Ani na návštevu Abcházska či Podnesterska som nepotrebovala toľko tlačív a potvrdení, ako keď sme sa s Viktorkou pred dvoma týždňami vybrali po roku do sveta.
Keď máte v pláne pobudnúť cez víkend v Skalici a blízkom okolí a vyhľadávač vám nájde najvýhodnejšie ubytovanie v susednom štáte, tak pokojne zmeňte pôvodný plán. Stihnete nielen to, čo ste chceli, ale aj všeličo iné.
Do dvadsaťkilového kufra, ktorý sme s Viktorkou vliekli vo februári do Patrasu, pribudli ďalšie kilá, a tak som sa vybrala do Patrasu pomôcť pár kíl odniesť.
Keď sme boli malí, kúsok každého leta sme trávili v maminom a vlastne aj mojom rodisku, v Uherskom Hradišti.
Viktorka sa rozhodla študovať letný semester v Grécku a ja som sa vnútila odprevadiť ju aj jej dvadsaťkilový kufor. Grécko som zažila už šestnásťkrát, ale vo februári ani raz.
Naposledy sme sa videli, keď sme nastupovali do vlaku na trase Teherán - Širaz a vtedy som vám sľúbila, že vám o vlakoch a nielen o nich napíšem nabudúce. Nabudúce je práve teraz, tak sa pekne usaďte, vlak sa akurát rozbieha.
Opäť sme na ceste do Iránu, krajiny, ktorá sa nám trom hlboko vryla do srdca. Už štvrtýkrát za posledné dva roky, presne do roka a do dňa od našej predošlej návštevy.
Ráno sa zobudím kdesi v Mojynty. Čakáme tu takmer hodinu. Sprievodkyňa nezamkla WC a tak sa cestujúci postupne trúsia urobiť si rannú toaletu so všetkým, čo k tomu patrí.
Ako je u nás dobrým zvykom, letenky kupujeme vtedy, keď sú v akcii. Nebolo tomu inak ani pri našom najnovšom výlete.
Keď som ako malá cez prázdniny spávala u babičky, nad posteľou visel obraz s nejakým svätcom. Kľačal v tmavej pustej krajine, ruky spínal k nebu a vedľa neho bola položená ľudská lebka. Babička hovorila, že je to svätý František.
Šplháme sa v horku s batohmi do kopca, už aj vidíme názov nášho apartmánu, ale mladík, ktorý pred ním šéfuje bufetu, nás posiela ešte vyššie a ešte ďalej.