V noci sa mi opäť snívalo, že sa rozprávam s mamou. Bolo to také, ako vždy - hovorili sme o bežných veciach, skákali si do reči a hlavne sme sa stále smiali. Ráno som si uvedomila, že to bol len sen. S mamou som sa takto naposledy zhovárala pre dvoma mesiacmi. Potom sme ju jedno ráno našli doma bezvládnu, nereagujúcu, ochrnutú. Centrálna mozgová príhoda.
Stalo sa včera podvečer. Stojím s dcérou pred naším domom, v ruke držím fototašku, Viktorka vrecko so starým chlebom. Okolo ide suseda, sympatická staršia pani. "A čo tu takto postávate? ", pýta sa. "Čakáme na brata, príde po nás autom. Narodili sa mu kozičky."
Vlastne vôbec neviem, či je Wang, pokojne sa môže volať Čang, Lin, Sun alebo Šen, teda ak je Číňan. Ale takisto môže byť Nguyen, Luc, Doan alebo trebárs Ho, ak pochádza z Vietnamu. Veľmi nad tým nepremýšľam a keď odchádzam na obed, šéfovi len zakričím, že idem k Číňanovi.
Keď som sa spamätala z umeleckého zážitku, do ktorého ma dostalo posolstvo ministra Becíka vyjadrené veršami "stav roľnícky strom zelený v tvrdej zemi zasadený, na konároch včielky hudú z kvetov vzácne plody budú...", spomenula som si, že vlastním podobné žriedlo inšpirácie. Je to domáci kalendár z roku 1942 a volá sa Slovenský roľník.
Vlani som si zaspomínala na hroby slávnych, ktoré som navštívila na svojich cestách. Tentokrát by som chcela venovať spomienku tým, ktorí mohli byť rovnako slávni. Keby...
Zachytené od jari do jesene. Väčšine nocľažníkov neviem ani po pol roku prísť na meno. Ale snáď som sa za ten čas trochu zlepšila v technike.
Éra primátora Slotu charakteristická netransparentnými predajmi, silovým riadením mesta jednou osobou a podivnou personálnou politikou sa skončila komunálnymi voľbami v novembri 2006. Od nového vedenia mesta som spolu s ostatnými voličmi očakávala návrat k demokratickým štandardom a slušný prístup k občanovi. Viaceré prešľapy z najnovšej histórie - zbúranie starej fary, problémy s poskytovaním informácií - nám však veľa dôvodov na optimizmus nedávajú. Posledným prípadom je podozrivé konanie Mestskej polície v Žiline a následná reakcia mesta. Prípad odhalilo a zverejnilo rádio Frontinus. O čo ide?
Je 10. marec 2008. Stojím na hranici a snažím sa presvedčiť sympatického pohraničiara, aby ma pustil ďalej. Cieľ mám na dohľad - mesto vidím tak dobre ako Žilinu, keď vybehnem na Hájik. Je presne o päť mesiacov viac, 10. august 2008. Sedím pri televízore a vidím, ako na mesto dopadajú bomby. Na to isté, do ktorého ma nakoniec vtedy aj tak nepustili. Na Cchinvali.
S katalógom záhradníka Starkla som sa prvýkrát stretla niekedy na jeseň 1992. Objednaný tovar, ktorý na jar dorazil z Čáslavi, mi však už na pošte nevydali, pretože sa medzitým rozpadla republika.
V piatok nám z infolinky T-Comu oznámili, že počas dňa medzi ôsmou a dvadsiatou hodinou bude na päť hodín prerušené telefonické spojenie z dôvodu rekonštrukcie siete. To by nás tak veľmi netrápilo, pevnú linku máme hlavne kvôli tomu, aby sa k nám mohli dovolať rodičia lacnejšie ako keby nám volali na mobily. Lenže od februára sme prešli na DSL internet, takže sme závislí na T-Come hlavne kvôli tomu.
V jednu májovú nedeľu sa objavila v našej záhrade. Predchádzajúce dni a noci usilovne pracovala a ráno nám predviedla svoje dielo. Sama ostala niekde v úzadí, napriek tomu, že je v súčasnosti slávnou filmovou hviezdou. Inteligentná, skromná, priateľská a verná Šarlota.
V týchto dňoch uplynuli tri roky od začiatku mojej kariéry ako zvukárky v nahrávačke. Napriek tejto časovanej bombe rádio funguje naďalej.
Niekedy sa úplnou náhodou na pár hodín ocitneme na mieste, o ktorom sme predtým ani netušili, a to miesto sa nám vryje do srdca viac, ako miesto našej vysnívanej dovolenky, po ktorej sme dlho túžili. Alebo stretneme neznámeho človeka a napriek tomu, že s ním prehodíme len pár slov, ostane úplne jasne v našich spomienkach, hoci mená kolegov z predchádzajúceho zamestnania si vybavujeme už len s námahou.
Remeselnícky dom v Žiline má v mojich spomienkach trochu nemeckej príchute. V škole sme sa učili, že pred ním bol v roku 1944 Nemcami popravený partizán Anton Sedláček. A pred tridsiatimi rokmi som tu navštevovala posledný ročník jazykovej školy a robila štátnu skúšku z nemeckého jazyka. Doteraz si pamätám, ako sme do úmoru drilovali bezpochyby životne dôležité súvetie začínajúce slovami "Es wurden Maßnahmen getroffen", ktoré som v nasledujúcich tridsiatich rokoch napodiv nepoužila ani raz. Dnes sa mi z hľadiska národného zdá byť dianie okolo Remeselníckeho domu skôr španielskou dedinou.
povedal mi brat po návrate z Bratislavy. On je taký srandista. Týmto chcem naznačiť svojim fanúšikom, že ma budú môcť uvidieť v televíznej súťaži Duel, ktorá sa vysiela zajtra, 10.11.2006 o 15:00 na STV1. Aby som vás zbytočne nenapínala, tak prezradím, že som ostala na štíte súťažiacej, ktorá od rána postupne vyradila už troch súperov. Stalo sa tak napriek tomu, že som si pre šťastie obliekla kostým, v ktorom som v minulosti pri podobnej príležitosti verejnoprávnu televíziu obrala o rádiomagnetofón, aj napriek výrazným sympatiám ostatných prítomných (outsideri mávajú vždy publikum na svojej strane). Nepomohol mi ani zastrašovací manéver v podobe hlasného čítania horoskopu na daný deň, ktorý tvrdil, že "súperi predčasne pripíjajú na váš neúspech, karta sa v priebehu dňa obráti". Proste som na súperku v treťom kole nestačila. Musím uznať, že bola dobrá. Čo by som vám ešte - medzi súťažiacimi som ihneď spoznala blogera Tkačenka, ktorému však napodiv moje meno nič nehovorilo, čím mi dosť drastickým spôsobom pošramotil sebavedomie. No vzhľadom na jeho ukrajinský pôvod som mu toto závažné faux pas odpustila a čoskoro sme našli dostatok spoločných tém typu Ľvov, Juščenko, plackartny
Niekedy v osemdesiatych rokoch minulého storočia sme mali na návšteve známych z Drážďan. Po návrate z Rysov nám so smiechom rozprávali, že na dverách chaty si prečítali:
Keď sme boli malí, mali sme doma kanárika. Dostal sa k nám po smrti maminho brata a mal už svoje roky. Pred odchodom na dovolenku sme ho vždy aj s klietkou a vtáčím zobom zverili do opatery našej pani domovníčky. Keď sme si ho raz po návrate išli zobrať, dostali sme len prázdnu klietku. Kanárik sa nášho príchodu už nedočkal. Dosť sme s bratom plakali, ale hlavne sme boli na domovníčku nahnevaní. Podozrievali sme ju z nedostatočnej opatery a dali sme jej prívlastok vrahyňa.
Včera konečne nadišiel deň, kedy som mohla absolvovať preventívnu zubnú prehliadku. Však už aj bolo načase, objednala som sa ešte v januári. Každý človek by mal vraj absolvovať dve takéto prehliadky do roka. Počas troch hodín čakania na chodbe pred ambulanciou som prišla na jediný spôsob, akým by sa to u mojej zubárky dalo dosiahnúť.
Nedeľné popoludnie, rodina vo vygruntovanej obývačke pri rádiu. Záplava kvetov. Už to ide, mami, toto je naša! Drahej mamičke k 75. narodeninám všetko najlepšie prajú deti, krstné deti, susedia a z nebíčka letí pozdrav od mamičky a tatíčka. Najmenšie vnúčence starkú objímajú a bozkávajú. Mamička si sadla si na stoličku, vypla žehličku (keby bola chlap, tak by si uliala slivovičku), utrela slzičku, lebo len jej z rádia budú hrať nasledovnú pesničku. Hádku vnukov o posledný kremeš za zvuku bzučania muchy na mucholapke preruší varovné rodičovské pssst!
