Ale nejako sa nám podarilo nič nezabudnúť a tak sme neporušili jednu z našich tradícií, že bez Grécka by sa leto nerátalo. Ideme na ostrov Aigina.
Aigina bola dcéra riečneho boha Asópa. Bola taká krásna, že sa do nej zaľúbil boh Zeus a uniesol ju na ostrov Oinóne, kde mu porodila syna Aiaka, ktorý sa neskôr stal kráľom ostrova. A tento ostrov sa potom premenoval po Aigine – no ako asi? Predsa Aigina, a tak sa volá dodnes. Možno ste o Aigine nemali doteraz ani potuchy, možno ste nepočuli ani o Aiakovi, ale nič si z toho nerobte, ja donedávna tiež nie. Určite ale poznáte jedného z jej pravnukov, ktorým bol hrdina trójskej vojny Achilles. Ak sa vám marí niečo s pätou, tak to je on, chlapec, ktorého matka po narodení ponorila do rieky Styx, aby bol nezraniteľný, ale držala ho pritom za pätu a tam ho trafil šíp vystrelený Paridom – to bol ten, čo uniesol spartskému kráľovi krásnu Helenu a kvôli tomu začala trójska vojna.
Ale to sme sa dostali poriadne ďaleko od Aiginy, a pritom sme zatiaľ ešte nedorazili ani na ostrov, pretože sme sa rozhodli prvú noc na gréckej pôde prespať v Pireu.
Aj vy ste si začali pospevovať melódiu o deťoch z Pirea, ktoré sa bezstarostne čvachtajú na brehu mora a nadránom sa všetkým sníva to isté a aj ostatní všetci o tom snívajú, dokonca aj more? No, niektoré pesničky sú lepšie, keď ich len počúvate a nezamýšľate sa nad slovami. A ak si dáte googlom preložiť originál, tak to sú teda iné haluze. Aj by som vám pár veršov napísala, ale museli by ste ich čítať až po dvadsiatej druhej.
Ak si však myslíte, že v Pireu tie deti uvidíte, máte smolu. Aspoň my sme nič také nevideli. Zato sme si ešte pred nalodením na trajekt pozreli exponáty archeologického múzea - jediný šuter či črep sme nenechali nepovšimnutý/neodfotený.
Najviac na mňa zapôsobili náhrobné kamene, podobné sme videli napríklad vlani v Aténach a predtým aj inde. Je na nich vyobrazené, ako sa živí lúčia s mŕtvymi. Napríklad na tomto je to sediaca žena, ktorá zomrela pri pôrode dieťaťa. Napravo stojí jej manžel, vzadu slúžky s novorodencom.
Toto je staroveké divadlo.
A podobné vykopávky aj z rímskych čias sú roztrúsené kade-tade po meste a obľúbené mačkami.
Takto nám prešlo dopoludnie a nastal čas nalodiť sa na nejaké plavidlo a odplávať na ostrov. Pamätáte sa ešte na jeho meno? Píše sa ako Aigina či Aegina, cudzinci ho čítajú aj ako Edžina, ale správne – po grécky - je Ejina.
Pred nalodením treba odovzdať vyplnené tlačivo lodiarskej spoločnosti a preukázať sa GreenPassom, ktorý podrobne preskúmajú, či potrebné dátumy vakcinácie alebo testov sedia. Potom rýchloloď prefrčí okolo Salaminy, minieme pár miniostrovov a po štyridsiatich minútach vystupujeme v rovnomennom hlavnom meste, ktoré sa – teraz už viete – správne číta ako Ejina.
Aigina bola pár mesiacov roku 1828 prvým hlavným mestom celého Grécka, sídlil tu premiér Kapodistrias, ktorého som už viackrát vo svojich gréckych reportážach spomínala a pri jeho mene sa mi vždy vybaví, že je to „ten s guľkami v stene kostola“.
Z tohto obdobia tu stojí Markellova veža, v ktorej kedysi sídlila vláda aj grécky národný poklad.
O dva a pol tisíca rokov starší dôkaz o dávnej sláve mesta je archeologické nálezisko Kolonna. Nazvané je podľa stĺpov, ktoré slúžili ako orientačný bod rímskym námorníkom, keď sa plavili v týchto končinách. Stĺpy boli pozostatkom Apolónovho chrámu, dnes z neho ostal len jeden.
V cene vstupného je aj návšteva archeologického múzea.
Pamiatky prezreté, môžeme sa vrátiť do mesta. Ostrov je známy pestovaním pistácií, tieto oriešky a produkty z nich predávajú v množstve stánkov.
Mesto je maličké, ale príjemné. Istý čas neďaleko od mesta žil aj Nikos Kazantzakis, autor slávneho Gréka Zorbu. Po ich stopách sme išli pred dvoma rokmi počas pobytu v Stoupe.
Najkrajšie je mesto večer, keď sa zvoľní jeho denný beh a ľudia vyjdú do ulíc relaxovať, poprechádzať sa či navečerať.
Z názvu článku môžeme odfajknúť prvú položku a hneď prejsť k druhej. Afea bola grécka bohyňa spojená s plodnosťou a uctievaná bola len na ostrove. Podľa rôznych legiend to mohla byť aj Artemis, Aténa alebo ešte ďalšie dve, ktoré nepoznám, mohla to byť panna alebo nymfa, ktorú prenasledoval krétsky kráľ Minos a ona sa buď vrhla do rybárskych sietí alebo sa stala neviditeľnou. Prípadne ju následne chytili rybári do sietí a jeden sa do nej zamiloval. Pretože ani o neho nemala záujem, opätovne skočila do mora, priplávala na Aiginu a zmizla až potom. Nuž – vyberte si. Skutočnosťou však je chrám, ktorý nesie jej meno.
Ak vám pripomína Parthenón na Akropole, tak podobnosť nie je čisto náhodná. Aténski stavitelia sa Afeininým chrámom inšpirovali.
Pretože väčšina návštevníkov ostrova logicky uprednostnila v horúcom dopoludní kúpanie v mori, sme tu len my, celý chrám máme pre seba a hlavne sa nám do záberov nemotajú ďalší turisti.
Kedysi tu bolo aj múzeum, ale v súčasnosti nefunguje a exponáty sú v múzeu v Aigine. To je ešte celkom po ruke. Keď ale zatúžite vidieť sochy, ktoré zdobili tento chrám z 5. storočia pred naším letopočtom, budete musieť ísť až do Mníchova.
Chrám leží na jednom vrchole rovnoramenného trojuholníka, ďalšími vrcholmi sú Parthenon na Akropole a Poseidónov chrám na myse Sounion. Na príklade kamienkov nám to ukazuje pán, čo to tu stráži. Nevidíme ani jeden z nich a to, čo si myslíme, že sú Atény, je asi Pireus, ako neskôr vydedukujeme po porovnaní tých machúľ, čo sme nafotili, s mapami od Google.
No vidíte, už sme v polovici a ani to nebolelo. Ďalším pánom z nadpisu článku je svätý Nektarios. A je to celkom čerstvý svätý, zomrel v roku 1920 a vyhlásený za svätého bol v roku 1961. Napriek tomu patrí k najuznávanejším gréckym svätcom. Na ostrove Aigina založil ženský kláštor, v ktorom pôsobil až do smrti a je tu pochovaný.
Počas života robil zázraky, napríklad privolával dážď v období sucha. Počas druhej svetovej vojny sa k nemu obyvatelia modlili, aby ich ostrov Nemci nebombardovali, a Nektarios ich vyslyšal a urobil ostrov pre vojenských letcov neviditeľným, čo po vojne potvrdil jeden z nich.
Aj teraz k jeho hrobu chodia ľudia prosiť o pomoc. V autobuse s nami išla stará pani s paličkou. Pri nastupovaní jej musel šofér aj o niečo mladšia kamarátka pomáhať a teraz babka hopká hore schodami ku kláštoru, vidina svätého Nektaria jej dodáva silu, len podchvíľou pozerá dole, hľadá kamarátku a kričí „Mery, Mery“ a „María, María“. Kukáme s Viktorkou na seba, či jej nemáme pomôcť, ale po dvadsiatom zavolaní sa Mery objaví a tak je všetko v poriadku.
Kostol zasvätený svätému Nektariovi.
Opúšťame toto miesto a plynule prechádzame ďalej - na kopec, na ktorom tisíc rokov fungovalo hlavné mesto ostrova – Paleochora. Kedysi tu stálo 800 domov a 366 kostolov (niekde sa uvádza len 365), na každý deň v roku iný. V súčasnosti sa z domov nezachovalo nič a z kostolov približne 38 – rôzne zdroje uvádzajú rôzne čísla. Takmer všetky sú zachované a dá sa do nich vojsť.
Vnútri sú ikonostasy, rôzne sväté obrázky, ale hlavne fresky, z ktorých najstaršie majú sedemsto rokov. A zas sú všetci ostatní pri mori a my tu počas dvoch či troch hodín nestretneme nikoho. Môžeme si v pokoji pozerať všetky tie skvosty a nikto z nás ani nechce vyháňať diabla ako pri našej návšteve kostola v Čeríne pred dvoma mesiacmi.
Každý kostol je zasvätený nejakému svätému, napríklad Anne, Barbore, Michailovi, Katerine, Stefanosovi, Dionysiovi, Dimitriovi, Nikolaosovi a ďalším tridsiatim. V kostole sv. Georgiosa, čiže Juraja, bola kedysi uložená jeho lebka. Neskôr ju miestni vyčendžovali s Benátčanmi, ktorí im postavili na vrchole kopca hrad a lebku si vzali do Benátok.
A na samom vrchole kopca stála pevnosť - hrad, ktorú miestni dostali darom od Benátčanov za lebku sv. Juraja. Čo poviete - urobili dobrý obchod?
Tak, všetci menovaní z názvu článku sú vysvetlení, ešte pár slov o tom, kde sme túto krátku, ale krásnu dovolenku strávili. Bolo to v letovisku Agia Marina, ktoré dostalo meno podľa kaplnky svätej Mariny.
Je to príjemné mestečko s jednou hlavnou ulicou, ktorú lemujú obchodíky a taverny a ktorou sa večer preháňa koč s koníkom vezúci turistov.
Jedli sme všetky tie gyrose, choriatiky, souvlaki, baklavy a samozrejme čokoládové myši.
A áno, aj sme sa kúpali. More bolo plytké a veľmi teplé. Cestovné kancelárie v takýchto prípadoch eufemisticky píšu, že je vhodné pre rodiny s malými deťmi. Asi dvakrát sa nám podarilo dostať do vody, v ktorej sme už nedočiahli na dno, ale to sme museli ísť dosť ďaleko. Ak sme si chceli zaplávať, išli sme radšej do bazéna. More sme si užívali ako príjemný relax.
Šesť dní rýchlo ušlo a my sa vyberáme na spiatočnú cestu. Podľa nových protikovidových pravidiel v Grécku by sme sa mali aj pri plavbe z ostrova na pevninu preukázať nejakým testom, tak sme si dva kúpili v lekárni. Nikto nám nevie povedať, ako dokážeme, že sme si ich urobili a že sme ich mali negatívne, lekárnik nám doporučuje vziať si ich so sebou na loď a ukázať.
Návod je samozrejme len v gréčtine, obrázky nie sú zrovna najzrozumiteľnejšie, tak postupujeme podľa toho, čo sme našli na youtube. Robí sa to podobne ako tehotenské testy, akurát, že na papierik necikáme, ale pľujeme. A na rozdiel od tehotenského testu pri tomto pozitívny výsledok asi veľmi nepoteší.
Urobíme si ešte pár fotiek s testami v ruke, aby nám zajtra uverili. Zbytočne, nikto na ne nebol zvedavý.
Na spiatočnej ceste máme pár hodín času, tak to vezmeme cez Atény. Kufor necháme v úschovni a pozrieme si ďalšiu časť tohto krásneho mesta, ktorú sme doposiaľ nenavštívili. Prejdeme Agoru, pozrieme múzeum v Attalovej stoe aj Hefaistov chrám.
Potom sa potúlame po Plake a urobím si poslednú fotku mojej aténskej srdcovky – námestie Monastiraki s Akropolou v pozadí. A to je aj bodka za naším tohtoročným Gréckom.
