Bolo to síce pohodlnejšie, ale posediačky bola väčšia sranda. Napríklad pred deviatimi rokmi, keď "čuráci", ako nazval mierne pripitý tínedžer Vojta pracovníkov srbskej pasovej kontroly, zadržali jeho pas a celý vlak musel čakať, kým Vojta skrotne.
Alebo pred piatimi rokmi, keď cestou do Nového Sadu bola vo vedľajšom kupé po celú noc divoká žúrka a ráno po nej ostalo ovracané okno v chodbičke.
Teraz sú v kupé okrem nás len dva páry - český a slovenský. Česi pokračujú z Belehradu ďalej po Srbsku, Slováci majú namierené do Skopje.
Cestovať poležiačky je oveľa príjemnejšie. Ešte lepšie by bolo, keby bolo Srbsko v Európskej únii a na hraniciach by ma nebudili práve vtedy, keď spím najtuhšie.
Ráno sme v Belehrade. Na stanici operuje upratovacie komando, vysýpa koše, zbiera špaky. Záslužná a potrebná činnosť.
Urobíme si hygienu, najeme sa a potom sa poberáme na letisko. To je druhé vylepšenie - do Bosny pôjdeme lietadlom.
Cestou si všímam, že park pri stanici, v ktorom vlani bivakovali utečenci, vypratali a ohradili, takže doň neprekĺzne ani noha. Utečenci sú teraz v podobnom parku trochu ďalej a nie sú tak na očiach.
Cesta na letisko Nikola Teslu trvá asi 45 minút. Samotný let do Banja Luky len 35 minút. Počas letu dostaneme balíček so svojím menom, v ktorom je mala bageta, fľaša s vodou a navlhčená útierka. To všetko za 50 eur aj so spiatočnou cestou.
Letisko v Banja Luke je maličké, letištná budova vyzerá ako nejaký sklad. Nie je tu ani pás na batožinu, zriadenec ju z lietadla dotlačí na vozíku do budovy, vyloží a každý si vydoluje tú svoju.
Taxíkom za päť eur sa odvezieme do mesta. Ubytovanie máme v hosteli Havana v centre, noc pre dvoch stojí 22 eur. Potom sa vrhneme do víru veľkomesta.
Banja Luka je po Sarajeve druhé najväčšie mesto Bosny a Hercegoviny a zároveň je hlavným mestom Republiky Srbskej, jednej z troch častí, na ktoré je Bosna a Hercegovina rozdelená. Mesto bolo v histórii zničené zemetrasením, vybombardované počas druhej svetovej vojny a to, čo ešte ostalo, utrpelo vo vojne po rozpade Juhoslávie. Vtedy tu napríklad v mene Boha vypálili všetkých šestnásť mešít.
Ešte že ľudia majú Boha, inak by si museli vypaľovať domy a zabíjať sa z menej ušľachtilých pohnútok.
Postupne sa všetko obnovuje. Prvá obnovená mešita je Ferhatova, ktorej predchodkyňa tu stála od 16. storočia a bola zapísaná v zozname UNESCO.
Alebo tento kostol. Pôvodne sa volal Svätej Trojice, dnes je to chrám Krista Spasiteľa. Bol zničený počas druhej svetovej vojny a obnovený nedávno. Stĺpy pred ním sú časti pôvodného kostola.
Mesto leží na rieke Vrbas. Tú sme videli už pred deviatimi rokmi v Jajci, kde sme obdivovali krásne vodopády. A takto vyzerá Vrbas v Banja Luke.
Dnes je nedeľa a asi sa vo veľkom sobáši, lebo tu, pri pevnosti, sa to hemží nevestami, svadobčanmi a svadobnými fotografmi, ktorí sa pokúšajú o čo najoriginálnejšie zábery. Svadobné autá sú okrem kytíc vyzdobené aj srbskými vlajočkami.
A čo je ešte v meste? Národné divadlo.
Takmer prázdna pešia zóna.
Katolícky chrám sv. Bonaventúru.
Palác kultúry, prípadne prezidentský palác.
Hrozba búrky nás vženie do pizzérie, kde si nad bolonskými cestovinami sľubujem, že počas nadchádzajúcich dní budem jesť len už len bosnianske jedlá, a tento sľub sa mi podarí dodržať.
Ak by som mala zhodnotiť Banja Luku a neuraziť dvestotisíc jej obyvateľov, tak asi len toľko: Po tom, čím to mesto prešlo za posledných sto rokov, asi ani nemôže vyzerať oveľa lepšie. A pred dvoma rokmi som na Balkáne videla ešte niečo škaredšie - Užice.
A to vôbec netuším, že už zajtra uvidím mesto, kvôli ktorému sa v duchu Banja Luke ospravedlním.
Ráno sa vezieme autobusom na železničnú stanicu. Keď ju uvidíme, skonštatujeme, že keby ju zničili vo vojne, nebola by to veľká škoda. Fuj, aká som zlá. Možno len nerozumiem moderným architektonickým trendom.
A nevážim si prácu 70 000 mladých ľudí, ktorí tu pracovali pre blaho socialistickej otčiny.
Hodiny stoja, a aby to bolo každému jasné, je to na nich napísané.
Naša cesta pokračuje ďalej, ideme do mesta Prijedor. Vlak má len jeden vagón a železničný personál hrá presilovku.
Po hodine a pol vystupujeme v meste, o ktorom sa aj v bedekri píše, že tu skoro nič zaujímavé nie je.
Nasledujúcich päť hodín si toto "nič" vychutnávame dosýta, lebo najbližší autobus niekam inam ide až poobede, a v duchu sa ospravedlňujem Banja Luke za svoje kritické poznámky.
Navštívime dom, v ktorom je knižnica a dve miestnosti venované tradíciám tunajšieho kraja. Je síce pondelok a vtedy mávajú múzeá zatvorené, ale panie v knižnici nám ochotne odomykajú dvere.
Pozrieme si výstavku krojov, staré krosná, šijací stroj a na chodbe visiace obrazy zrejme miestnych umelcov. Pretože aj tak nemáme nič lepšie na prácu, dlho si vychutnávame majstrov jedného po druhom a mne hlavou prebleskne spomienka na návštevu Louvru a Uffizi, keď sme kvôli nedostatku času prebehli okolo všelijakých tých Rubensov, Rembrandtov a Tizianov a zastavili sa len pri Mone Lise a Zrodení Venuše, lebo tie vraj treba vidieť.
Umelecky duchovne obohatení kráčame ďalej. Toto je obnovená mešita zo 17. storočia, ktorá stála pôvodne trochu inde a potom zrejme kompetentní usúdili, že medzi panelákmi sa bude vynímať najlepšie.
Potom je tu ešte rodný dom nejakého kňaza, v ktorom je tiež múzeum, pár kostolov, pešia zóna a rieka Sana.
Za mestom na kopci je zanedbaný pamätník partizánom z druhej svetovej vojny a niekde tu v okolí bol v roku 1992 koncentračný tábor pre nesrbské obyvateľstvo.
Ale aby som nebola len negatívna - na autobusovom nástupišti majú čisté moderné WC. Kam sa naň hrabú belehradské šľapacie, ktoré sú na vlakovej aj autobusovej stanici.
Poobede nastupujeme do autobusu. Mierime do druhej časti krajiny, do Federácie Bosny a Hercegoviny, konkrétne do mesta Bihač. Už cestou vidím, že sa mi tu bude páčiť. Meandre smaragdovozelenej rieky Uny, pevnosti na kopcoch, štíhle biele minarety, železničné tunely v skalách z čias Rakúsko - Uhorska, ktorými dnes už žiaden vláčik nechodí, veľa zelene. Bosanská Otoka, Bosanská Krupa - tu všade by som najradšej zastavila autobus a dosýta sa pokochala. Žiaľ, nejde to, ale aspoň na jedno miesto sa vrátim, sľubujem si.
A už sme v Bihači, v meste s dlhou tradíciou. V šiestom storočí patril pod rímsku provinciu Dalmácia, o sto rokov sa sem začali sťahovať Slovania. V trinástom storočí sa stal kráľovským mestom, od pätnásteho sa dostal do tureckých rúk a od roku 1878 patril Rakúsko-Uhorsku. Počas druhej svetovej vojny bol bombardovaný a naposledy sa tu bojovalo pred viac ako dvadsiatimi rokmi. Stopy po ostreľovaní vidieť na niektorých domoch doteraz.
Poďme sa teda pozrieť, čo prečkalo všetky tie hrôzy.
Toto je džamíja Fethíja, čiže Víťazná mešita. Bola postavená na základoch katolíckeho kostola sv. Antona zo štrnásteho storočia. Stojí v pôvodnej podobe, len zvonicu nahradili minaretom a tak je to jediná gotická mešita na svete.
Toto je kostol sv. Antona Paduánskeho. Tiež z neho veľa neostalo, ale nemajú to na svedomí Turci. Sú to následky bombardovania počas druhej svetovej vojny. Katolíci si postavili nový kostol a tento tu ostal ako memento.
V jeho blízkosti sa nachádza ulica Pápeža Jána Pavla II.
Toto je turbe - mauzóleum, v ktorom sa nachádzajú sarkofágy dvoch neznámych moslimov. Kedysi stálo na pozemku katolíckeho chrámu, ale pri rekonštrukcii ho presunuli ďalej a tak sú obe cirkvi spokojné.
Zoznam pamiatok dopĺňa Kapetanova kula - Kapetanova veža zo šestnásteho storočia postavená na základoch z trinásteho storočia. Bolo to sídlo kapetana, veliteľa pohraničnej pevnosti. Za Rakúsko - Uhorska slúžila ako väznica a v súčasnosti je tu múzeum.
Na tráve pred ňou sa nachádzajú náhrobné kamene z predtureckého obdobia.
Mesto ožíva pri súmraku. Kým cez deň je prázdne, večer sa ľudia vyroja, korzujú po uliciach, obsadia všetky miesta v kaviarniach - až som sa čudovala, odkiaľ sa ich toľko nabralo. Ale však ich tu žije štyridsaťtisíc, tak čo sa čudujem.
Kým opustíme Bihač a vyberieme sa do okolia, musím vyzdvihnúť ešte dve veci, ktoré sa mi páčili. Prvou je autobusová stanica, na ktorej je fungujúca wi-fi so silným signálom. Tento možno zachytiť aj v reštauráciách pri stanici, kde sa dá dobre a lacno najesť, čo je druhá vec, ktorá sa mi páčila. A to ani nehovorím o zmrzline - však kde by mala byť lepšia, ako na Balkáne?
To by v tejto chvíli snáď stačilo. Ako som už spomínala, okolie je krásne a tak sa vyberieme do prírody. Kam? Dozviete sa nabudúce.
