... tekutiny v sáčku do prepravky, a bum - takmer si ani nevšimnete, že vedľa vás to isté robí premiér. Super, poviete si, tak nás možno odvezú vládnym špeciálom.
Neodviezli, premiér si to namieril do Lisabonu a my do Istanbulu.
Potom sa už nič mimoriadne neudialo a tak o dve hodiny vystupujem s Viktorkou z lietadla. Sme tu prvýkrát, doteraz sme vždy leteli na letisko Sabihy Gökçen ktoré je v ázijskej časti.
V predošlých rokoch o takomto čase bol Istanbul len krátkou zastávkou na ceste do Teheránu. Bola už taká tradícia - pár hodín čakania na ďalší let využiť na to, aby sme sa preplavili cez Bospor, povečerali v Európe a potom sa vrátili do Ázie a čakali na odlet. Potom prišiel kovid a urobil týmto dobrým zvykom koniec. A tak sme si povedali, že už je najvyšší čas aspoň na ten Istanbul.
No a tak sme tu. Čas je tu oproti nášmu o dve hodiny napred, tak je už tma a napršané. Nič moc. Na letisku zmeníme len dvadsať eur, lebo je tu nevýhodný kurz, za euro vám dajú 15 lír, v meste viac ako 18. Na zakúpenie dvoch lístkov na autobus, ktorým sa dostaneme do mesta, to bohato stačí - lístok stojí 67 lír a cesta trvá vyše hodiny.
Po deviatej vystupujeme na námestí Beyazıt a môžeme si vybrať, ktorou stranou sa pustíme, lebo správny smer vôbec netušíme. Okoloidúci nás nasmerujú na námestie Sultanahmet, podľa opisu nášho hotela by to malo byť v tých miestach. Po polhodine dorazíme k Modrej mešite aj k Hagii Sofii, dokonca si pozrieme všetky tri stĺpy na Hippodrome, ale ulicu, na ktorej by mal byť náš hotel, nájsť nevieme. Mapy.cz netušia, na googlovské mapy si nechceme míňať drahé dáta, tak sa len pýtame domorodcov. Hotelov je tu ako smetí na žilinských uliciach, teda veľa. A medzi nimi aj ten náš, hotel Tashkonak. Hurá, po 14 hodinách na ceste sme v cieli.
Zhodíme ruksak, odložime kufrík a ideme si nakrátko ešte raz vychutnať nočný Istanbul. Toto je Hagia Sofia, kedysi kresťanský chrám, potom mešita, neskôr múzeum a teraz opäť mešita.
Modrá mešita alebo mešita sultána Ahmeda zo 17. storočia. Ak ste prekvapení, že nie je modrá, tak modrá je, ale zvnútra. To vám ale neukážem, teraz som tam nebola.
Za mešitou sa nachádza Hippodrom, na ktorom stoja tri stĺpy. Najstarší je egyptský pamätník, ktorý sa nazýva Theodosiov. Vytesaný bol v druhom tisícročí pred Kristom. Meno dostal podľa byzantského cisára Theodosia Veľkého, ktorý ho v roku 390 dopravil do Konštantínopola (ak náhodou neviete, tak to je dnešný Istanbul). Pôvodne meral šesťdesiat metrov, ale kto by sa s takým hebedom terigal z Karnaku alebo Luxoru do Istanbulu, proste ho trochu skrátili, však dvadsaťšesť metrov je až-až.
Aj druhý stĺp, Hadí, bol ukradnutý, tentokrát z Delf a zlodejom bol cisár Konštantín Veľký. Pôvodne boli na jeho vrchole tri hadie hlavy, ale dve sa stali obeťou vandalov a poslednú odsekol cisár Mehmed Dobyvateľ. Nebuďte smutní, jedna hlava je vraj v Archeologickom múzeu, tak keď tam nabudúce pôjdem, odfotím vám ju.
Tretí stĺp sa volá Murovaný obelisk a kedysi bol pokrytý pozlátenými doskami, ktoré v roku 1204 križiaci roztavili a bronz použili na výrobu diel. Takže teraz nevyzerá vôbec zaujímavo a myslím, že môžeme ísť spať.
Ráno sa vyberieme pozrieť mesto za denného svetla. Pred všetkými pamätihodnosťami sú rady ľudí, najviac pred Hagia Sofiou. Je ich tam ako zadarmo - však je naozaj zadarmo. Rad sa ťahá od bazáru Arasta - asi neviete, kde to je, ale dosť ďaleko. Dnes je piatok a sme tu len do nedele, tak sa tu radšej nezastavujeme, nechceme zmeškať lietadlo.
Peši ideme k Veľkému bazáru. Som pripravená na hluk, krik, tlačenicu, otravných predavačov - a nič z toho sa tu nekoná. Bazár je naplnený len tak decentne, predavači sa nám prihovárajú po rusky, nechápem, ako uhádli, čo som sa učila v škole pred viac ako polstoročím. Nikto nás nikam neťahá ako v Maroku, nikto nám neuväzuje šály na krk ako v Dubaji, nikto na nás nehuláka ako v Egypte. Sodoma a Gomora - už ani ten bazár nie je ako býval!
Cestou si všímame množstvo mačiek. Sú všade - v uliciach, v parkoch, na cintorínoch, v obchodoch. A ľudia sa o ne starajú, na každom kroku vidieť misky s granulami, automaty, ktoré po vhodení mincí odsypú dávku krmiva, domčeky, ktoré sme vždy obdivovali na predmestí Istanbulu v Pendiku počas našej medzizastávky na ceste do Iránu.
Spomenuli sme si na film Mačky v Istanbule, ktorý som brala trochu s rezervou. Neverila som, že sú tu mačky až tak obľúbené. Keď sme sa vracali prvýkrát z Iránu, mali sme v Istanbule pár hodín času a tak sme si najali taxikára, aby nás doviezol k pamätníku mačky, ktorý mal byť niekde v ázijskej časti okolo Bospora. Povozili sme sa, ale ani taxikár nebol múdrejší ako my a pamätník sme nenašli. V každom prípade byť mačkou v Istanbule je úžasné!
Vrátime sa do hotela, v blízkej reštaurácii si dáme šošovicovú polievku a poobede si ideme každá svojou cestou.
Ja sa vyberám na moju istanbulskú srdcovku - Galatský most. Prejdem ho asi štyrikrát hore-dole, počkám na modrú hodinku, ktorá je dnes podľa aplikácie od 18:01 do 18:23 a porobím pár fotiek.
Ešte sa potúlam po Egyptskom bazáre a vraciam sa do hotela.
Viktorka je už v hoteli, tak ideme na večeru. A keď už sme v Turecku, tak voľba padla na kebab. Tuším u nás robia lepšie, ale tieto sú asi pravejšie.
Pochodíme opäť okolo Hagie Sofie. Rad čakajúcich na duševnú útechu sa výrazne skrátil - priam počujem, ako kričí "málo nás, málo nás, poďte medzi nás". No a tak sa zaradíme, celkom rýchlo to ide a za pätnásť minút sa už vyzúvame a kráčame po mäkkom zelenom koberci do mešity.
Jej názov znamená Svätá múdrosť. Vystavaná bola za cisára Justiniána v roku 562 ako pravoslávny chrám, neskôr bola katolícka a po dobytí Konštantínopola Turkami bola premenená na mešitu a doplnená o štyri minarety.
V roku 1931 turecký prezident Atatürk chrám zatvoril a od 1935 ho otvoril ako múzeum. Bola som tam kedysi pred 32 rokmi, ale moc si z toho nepamätám, bolo to v rámci organizovaného zájazdu po Nežnej revolúcii a zážitky z rôznych múzeí sa mi zmiešali dohromady skôr, ako sme sa vrátili na rodnú porevolučnú hrudu. Pamätám si len, že jedna pani vzala položený korán a nechala sa s ním fotiť, čo sa nepáčilo miestnemu sprievodcovi a ani mne.
Teraz sa mi tam páči viac, je tam pokoj a pohoda, a kto chce, nájde si tu aj kresťanské symboly, hoci miestami musí dosť hľadať. Ale však to poznáte - hľadajte a nájdete. My sme našli napríklad tieto.
A ide sa spať, aj zajtra je deň.
Ráno je rad pred Hagia Sofiou ešte dlhší ako včera, pred Topkapi tiež stojí dosť ľudí.
Oba objekty som už videla, Hagiu Sofiu naposledy pred pár hodinami, tak sa postavíme radšej do radu pred Basilica Cisterna. Nádrž Basilica bola postavená ako zásobáreň vody pre Veľký palác v byzantskom období, potom upadla do zabudnutia a našli ju znova v 16. storočí vďaka francúzskemu archeológovi, ktorý si všimol, že miestni chytajú ryby tak, že ponoria vedro do vody v dlážke. Meno má od toho, že pred jej výstavbou tu stála bazilika postavená koncom 3. storočia.
Nachádza sa tu 336 mramorových stĺpov vysokých 9 metrov.
Hlava Medúzy
Natočilo sa tu pár filmov, napríklad bondovka z roku 1963, vyskytuje sa aj v románe Inferno od Dana Browna.
Vodu do cistermy privádzal Valensov akvadukt zo štvrtého storočia. Teraz v ňom samozrejme voda nie je a pod jeho oblúkmi je silná premávka.
Pretože sa nám podarilo vniknúť do tajov používania dopravnej karty, otvárajú sa pre nás nové obzory. Karta sa nabíja v automatoch na zastávkach, jedna jazda vyjde na necelých 50 centov, a tak sa odvezieme metrom do štvrti Beyoğlu.
Pred návštevou Istanbulu som siahla po vianočnom darčeku spred dvoch rokov - románe spisovateľa Orhana Pamuka s názvom Istanbul, v ktorom opisuje svoj život v tomto meste. Mala som knihu rozdelenú tak, že keď som začala, stačilo mi denne prečítať 20 strán, aby som ju zmákla pre cestou. No občas som neprečítala nič, potom mi bolo treba čítať 30 strán denne a posledný deň pred odchodom mi ostalo ešte vyše 150 strán, čo sa nedalo. A tak si ju čítam teraz a viem si tie miesta oveľa lepšie predstaviť. Trpezlivosť ruže prináša.
Ale to som trochu odbočila. Chcela som len povedať, že v štvrti Beyoğlu žije Orhan Pamuk dodnes a veľa miest, ktoré spomína nielen v tejto knihe, ale aj v dvoch ďalších, čo som od neho čítala, sa nachádzajú tu.
Najskôr sa ideme pokochať výhľadom z Galatskej veže.
Postavená bola v rovnakom roku ako Karlova univerzita - no dobre, nemusíte gúgliť, bolo to v roku 1348. Výhodou je, že hore vás vyvezie výťah a dolu zbehnete pohodlne peši. Vidieť odtiaľto celé mesto, akurát je to tu tesné a ľudí veľa.
Pohľad na Galatský most
V pozadí zľava Topkapi, Hagia Sofia a Modrá mešita
Most cez Bospor, vľavo Európa, vpravo Ázia
Zbehneme dolu, cestou zjeme kebab a ideme ďalej. Po ulici Istiklal po námestie Taksim premáva historická električka, to si nesmieme nechať ujsť. Platí tam tá naša dopravná karta, podobne ako aj v metre. Vezieme sa a ľudia na uliciach si nás fotia a mávajú nám. Super pocit.
Električka na námestí Taksim
Späť sa vraciame peši po ulici Istiklal, kde pred týždňom vybuchla bomba. Je to zvláštna náhoda, ale aj s Jakubom sme boli v Istanbule presne týždeň po tom, ako na rovnakej ulici vybuchla bomba, to bolo v roku 2016.
Dnes je tu opäť živo, ľudia sa prechádzajú, nakupujú, jedia v reštauráciách.
Tragédiu uplynulého týždňa pripomína miesto, na ktoré ľudia kladú červené kvety, a pár viet na tabuli.
Už sa pomaly zmráka, aj keď tu asi o hodinu a pol neskôr, ako u nás. Ešte sa prevezieme metrom po historickej trase Karaköy-Beyoğlu Tünel, ktorú dali do prevádzky v roku 1875. Je to po londýnskej druhá najstaršia podzemná dráha na svete.
Vo vozni si ku mne prisadne staršia žena. Pýta sa, odkiaľ som a hovorí, že ona je z Kosova, ale od troch rokov žije v Istanbule. Ukazuje na naše tváre - vraj sme obe svetlé na rozdiel od tunajších ľudí. Zdá sa, že si na tom dosť zakladá. Viac sme sa o sebe navzájom nedozvedeli, cesta trvá len dve minúty.
Na dolnej stanici hrá starý muzikant, je tu super atmosféra.
Galatským mostom sa dostaneme do našej štvrte Fatih. Potúlame sa po Egyptskom bazári a potom si ešte ideme pozrieť stanicu, z ktorej kedysi odchádzal slávny Orient Express. V kaviarni je práve svadobná hostina.
Zajtra si pozrieme v lietadle Vraždu v Orient Exprese a zistíme, že stanica vo filme vyzerá presne tak.
Na dnes je už toho dosť, električkou sa odvezieme do hotela a pobalíme sa, aby sme zajtra mohli zavčasu vyraziť na cestu domov.
Ráno sa lúčime s recepčným. Je nám ľúto, že prichádzame o raňajky, lebo tie sú až od ôsmej a teraz je sedem, ale recepčný nás púšťa do jedálne, kde je už pripravený čaj a káva, takže neodchádzame úplne nalačno.
Vonku len svitá, z Hagie Sofie vychádzajú rodiny, ktoré tu boli na bohoslužbách. Obchody a kaviarne sú ešte zavreté, ale zametačská čata sa už činí.
Čakáme na električku. Nad traťou orezávajú stromy. Jeden sa zvalí na trať, pár minút prejde, kým je zas prejazdná.
Pozeráme sa ako sa na koľajniciach hrajú mačence.
Zrazu sa blíži električka. Starší muž beží k mačatám a vyháňa ich z koľajiska. Jedno ušlo, druhé tam ostalo. Električka sa blíži, je už len pár metrov od neho. Muž nezaváha, nakloní sa, v poslednej chvíli schmatne mača za krk a vytiahne ho von.
Hovorila som, že mačky sa v Istanbule majú super!
