"Tá pani nech si očistí topánky." Autobus stojí kdesi za Splitom a ja sa namrzene pozerám, kto je to prasa, kvôli ktorému ma zobudili. Napodiv sa šofér pozerá priamo na mňa.
Pozriem zhora na svoje sandále. Nevidím nič, ale pre istotu urobím pár pohybov rukou, aby som z obuvi striasla prípadné zrniečka piesku.
"Asi ste do niečoho stúpili, strašne nám to tu smrdí", pridá sa druhý šofér. A fakt - keď zdvihnem ľavú nohu, vidím presne, do čoho. Radšej to nenapíšem, lebo je to vraj vulgarizmus. Našťastie má množstvo synoným, ktoré už vulgárne nie sú, hoci je to to isté. Ale nebudem sa teraz zapletať do úskalí spisovného jazyka - proste som večer za tmy pred nastúpením do autobusu šliapla do ľudského oného, však vy dobre viete, do čoho asi, aj keď ste tam neboli.
Šofér ma vyzve, aby som s ním a s lajnom vystúpila. Kreslím nohou oblúčiky po asfalte medzi Splitom a Šibenikom - radšej tam pár dní ešte nezastavujte. Štyridsiati cestujúci ma pozorujú cez okno. Vodič tuší, že mojej sandále by nepomohlo, ani keby som ňou namaľovala na asfalt Monu Lisu a Zrodenie Venuše k tomu, a vyzve ma, aby som sa vyzula. Sandále uloží do batožinového priestoru medzi dva kufre.
Najradšej by som sa prepadla, ale nie je kam a tak namiesto toho bosá nastupujem do autobusu.
Šofér naštartuje. Opúšťame miesto mojej hanby a ja dúfam, že všetci rýchlo zaspia a zajtra si budú myslieť, že sa im to, fuj, iba snívalo. Po desiatich minútach autobus opäť zastane, vodič vyjde von a z kufra donesie sprej, ktorý nastrieka všade okolo mňa. Jeden cestujúci sediaci za mnou od tej chvíle v pravidelných intervaloch kašle.
Na prvej zastávke si beriem sandále z batožinového priestoru, vložím ich do igelitového sáčku, hermeticky uzavriem a dám do batoha. Za tento nápad som si vďačná hlavne vo chvíli, keď nám na chorvátsko-maďarskej hranici káže mladá colníčka otvoriť kufor autobusu. Keby moju story poznala, určite by mi bola vďačná tiež.
Na nohy si obujem vlhké plátenky, ktoré som si pribalila na poslednú chvíľu kvôli morským ježkom. Moje jediné šťastie. Každú chvíľu opatrne nasávam vzduch a mám pocit, že to robia všetci okolo mňa. Keď je ďalšia zastávka, snažím sa byť neviditeľná. Pani, čo prechádza okolo, na mňa mrkne a zasmeje sa.
Prežila som. Okrem exkrementu a hanby som si samozrejme domov doniesla aj zopár pekných spomienok a niekoľko fotiek. A aby nebol môj článok o ... ehm, o ničom, tak pridávam pár údajov o ceste a niekoľko fotografií.
Išli sme posledný augustový víkend pravidelnou autobusovou linkou Žilina - Makarská. Odchod bol v piatok z Bratislavy po šestnástej hodine, v Splite sme boli v sobotu pred šiestou ráno. Cena jednej cesty je 45 eur. Loďou sme sa o pol deviatej odviezli na ostrov Hvar, trvá to dve hodiny a stojí okolo 6 eur. Popoludní sme sa vrátili do Splitu, pozreli múzeum námorníctva, prešli po uličkách Diokleciánovho paláca a po promenáde, a večer o pol desiatej nastúpili na spiatočnú cestu. Ďalej to už poznáte. Všetky lístky sme si kúpili cez internet.
Bolo by tu čo robiť aj dlhšie, pozrieť si na Hvare Stari Grad, v Splite navštíviť staroveký Solin, prípadne sa zaviezť do Makarskej alebo do Šibeniku. Možno niekedy inokedy.
Ale ako som sa presvedčila, i z takéhoto krátkeho výletu si človek môže odniesť veľa. Dokonca aj to, s čím pred cestou vôbec nerátal.
